Tak som sa dopracovala až ku koncu knihy Jonáša (čo nebolo až také ťažké, keďže Jonáš má len 4 kapitoly). Jonáš prišiel do mesta veľkého na tri dni chôdze, ešte len prvý deň chodil a ohlasoval slová Božie a to stačilo, aby sa všetci zastavili, uverili a prosili o milosť. Kiež by som aj ja tak dokázala poslúchať, keď ku mne hovorí Pán Boh – na prvé slovo ako Ninivänia.
Ešte som sa trošku zastavila pri Jonášovi. Zdá sa, že to bol temperamentný muž. Čo na srdci, to na jazyku, žiadna pretvárka, žiadne zdĺhavé hlboké uvažovanie - čo si o mne kto pomyslí, čo urobím, aby som vyzeral dobre atď... Už na začiatku ma trochu prekvapilo, ako impulzívne sa rozhodoval a konal. Keď Pán Boh k nemu prehovoril, tak sa zbalil a utiekol na opačný smer. Ale na druhej strane, keď sa námorníci pýtali čo sa deje, bez váhania povedal pravdu. Ani pred ľuďmi a ani pred Bohom sa na nič nehral – čo mal na srdci, to Mu vyklopil (4. kapitola). A zdá sa, že Pán Boh tým vôbec nebol zaskočený, normálne s Jonášom pokračoval v rozhovore. Je vidieť, že Jonáš dobre poznal Boha (4,2) a hovoril s Ním na rovinu, úprimne.
Napadá ma pri tom pár myšlienok:
Pán Boh nás má rád takých, akí sme. Nepovedal Jonášovi: „až keď sa polepšíš a naučíš sa správať, tak budem s tebou hovoriť“.
A stále sa mi v mysli spájajú dve veci, nijako sa mi nedarí ich oddeliť: „poznať Boha“ a „hovoriť s Ním úprimne“. Zdá sa mi, že jedno bez druhého nejde. Čím viac poznávam Boha, tým bližšie sa odvážim pristúpiť a tým väčšiu dôveru mám, že Mu môžem povedať všetko čo mám na srdci – bez strachu, bez zbytočných obálok a nejakých fráz, lebo poznávam, že On ma pochopí a nevyhodí von.