Bolo mi Szpilmana naozaj ľúto, keď ho zavreli do bytu, kde bol klavír a on nesmel vydať žiadneho zvuku, aby ho nenašli. To muselo byť kruté. A potom, keď ho odhalil v jeho skrýši nemecký dôstojník, rozkázal mu hrať – myslím, ak dobre rátam, tak to bolo možno po 3 - 4 rokoch od začiatku vojny. Najskôr som videla len ukážku z tohto filmu, práve túto skladbu, a nevidela som na tom nič zaujímavé, nechápala som. Ale v kontexte filmu to znie celkom inak, po tom, čo všetko mal za sebou a ako dlho nesmel hrať na klavíri, myslím, že dal do tejto skladby celú svoju dušu.
Tak ma ten film zaujal, že som trochu pátrala po ďalších informáciách a našla som zopár zaujímavých vecí. Až na konci filmu som si uvedomila, že je natočený podľa skutočnej udalosti. Wladyslaw Szpilman bol skutočný významný poľský klavirista a skladateľ, ktorý toto všetko prežil na vlastnej koži.
Hneď po vojne v roku 1945 napísal Wladyslaw Szpilman svoju autobiografickú knihu, vtedy pod názvom Smrť mesta. Ale "vďaka" poľským komunistom bola zakrátko stiahnutá z obehu. Až o 50 rokov neskôr bola kniha znovu vydaná pod názvom Pianista.
Film Pianista je natočený podľa knihy Wladyslawa Szpilmana. Natočil ho poľský režisér Roman Polanski, ktorý ako dieťa sám na vlastnej koži prežil holokaust. Do tohto filmu vložil iste aj niektoré vlastné spomienky. Niekde som čítala, že mu bola ponúknutá aj réžia filmu tuším Schindlerov zoznam, ale odmietol ju, lebo by to bolo pre neho moc osobné. O pár rokov neskôr sa ale ujal filmu Pianista a myslím, že to zvládol výborne. Asi to muselo byť aj pre neho ťažké, oživiť strašné spomienky z detstva. Vlastne, celý ten film ani nedáva veľký priestor na zamyslenie, na nejaké hlboké emócie. Celé to má dosť rýchly spád a je to takým reálnym obrazom vtedajších udalostí. Vtedy nebol čas sa zamýšľať alebo si sadnúť a plakať. Pianista, a nie len on, musel konať rýchlo. Nebol čas na uvažovanie alebo na city, mal čas akurát tak na to, aby bol neustále v strehu a keď bolo treba, tak zbalil pár vecí do papierového vrecka a utekal. Ani sám možno nevedel kam. Bol to boj o holý život, na ničom inom už asi nezáležalo. Dosť tvrdo mi znela napríklad krátka scéna, stručný rozhovor Pianistu s priateľom o transportoch. Prosto len krátka veta: „Videl som odchádzať vlaky plné Židov do Treblinky a späť sa vracajú prázdne, a nikdy som nevidel ísť tým smerom vlak s potravinami.“ Bez ďalšieho komentára, bez emócií... šikovný divák si domyslí a pochopí, že títo ľudia práve zistili, že Treblinka nebol pracovný tábor, ako sa im Nemci snažili nahovoriť, ale tábor vyhladzovací.
Pianista nie je zobrazený ako superhrdina. Občas sa strácal v tom, čo sa dialo okolo neho. Aspoň ja som mala ten dojem, že mal trochu iný pohľad na svet, ako ostatní. Bol to prosto umelec, pre ktorého vnímavú a citlivú dušu museli byť takéto zverstvá obzvlášť ťažké. Nehýril odvážnymi nápadmi na záchranu, skôr len občas nesmelo povedal: „ak vám môžem s niečím pomôcť...“ Nebol nejako veľmi zdatný, pri ťažkých prácach v gete neuspel a museli ho preradiť na ľahšiu prácu. Namiesto toho, aby sa zúčastnil povstania, snaží sa zachrániť si svoj vlastný život. Ale aj tak ma to úplne vtiahlo do deja. Nie je to akčný film, ale obraz života jedného človeka, človeka, ktorý sa snaží prežiť v neľudských podmienkach. Napriek tomu, alebo práve preto je to úžasný film, ktorý má čo povedať a ponúknuť. Celý film som pomaly ani nedýchala, až na záver som si naozaj vydýchla a vychutnala záverečný klavírny koncert.
O čom vlastne film pojednáva? Stručný komentár distribútora:"Píše sa rok 1939 a Szpilman má 28 rokov. Poľsko je napadnuté nemeckými vojskami, ktoré skoro dorazia aj do hlavného mesta Varšavy. Takmer okamžite sa uplatnia tvrdé reštrikčné opatrenia voči tamojšej židovskej komunite. Szpilman a jeho rodina – rodičia, brat a dve sestry – žili až doposiaľ spokojným životom, zrazu sú však donútení podriadiť sa krutým a ponižujúcim pravidlám. Okrem toho, že nemajú peniaze na jedlo, musia pod hrozbou prísneho trestu nosiť na ruke Dávidovu hviezdu. Nátlak sa postupne zvyšuje a rodina je na tom čoraz horšie. Musia predať obrazy, striebro, nábytok a nakoniec i Szpilmanovo drahocenné piano. Najväčšou ranou je však rozhodnutie, podľa ktorého majú byť všetci Židia umiestnení do uzavretého areálu, obohnaného vysokým múrom – na miesto, ktoré vstúpilo do dejín ako varšavské geto. Rodina sa presúva do preľudneného centra chaosu, v ktorom teraz živorí pol milióna Židov. Szpilman zarába na živobytie hraním na piano v kaviarni, kde sa schádzajú bohatí obyvatelia geta, kupliari, prostitútky a obchodníci na čiernom trhu. Denno-denne sa stáva svedkom krutostí a nepredstaviteľného utrpenia. Nemci medzi tým začínajú židovských obyvateľov deportovať do "pracovných táborov na východe" a Szpilman je spolu s tisíckami ďalších ľudí hnaný v ústrety osudnému transportu. V okamihu, keď majú do vozňa nastúpiť, však Szpilmana zachráni židovský policajt. Jeho rodinu ale podobné šťastie nestretne..."Skvelý film, určite si ho pozrite, stojí za to. Vrelo odporúčam prečítať si aj knihu Pianista od Wladyslawa Szpilmana. Je v nej toho opísaného oveľa viac, ako sa zmestilo do filmu. Prečítala som ju jedným dychom. Je tam poukázané nie len na zverstvá počas vojny, na masové vyvražďovanie Židov a utrpenie tých, ktorí sa snažili prežiť, ale aj na život potom. Keď už bolo po všetkom, končí Szpilman svoje rozprávanie slovami:
„Od zajtra budem musieť začať nový život. Ako začať žiť, keď má človek za sebou len smrť? Ako načerpať zo smrti silu k životu?“V závere knihy píše ešte pár slov Wolf Biermann:
„Ľudí zachránených z ghetta a táborov často trápi ochromujúca hanba, že sa podarilo prežiť práve im. Na ich bedrách spočívajú hory mŕtvol – priatelia, príbuzní, vlastné deti, skoro celý národ... Mnoho obetí, ktoré prežili, pociťuje strach pred nevinnou otázkou: Prečo si prežil zrovna ty?“Na konci knihy sú aj niektoré výňatky z denníka kapitána Hosenfelda, ktorý Szpilmanovi zachránil život. Dočítala som sa, že Hosenfeld zachránil životy aj mnohých ďalších Židov. Szpilman mal v pláne zasadiť na pamiatku Hosenfelda strom v Aleji spravodlivých v Izraelskom múzeu Yad Vashem, ktoré je pamätníkom zavraždených Židov a tých, ktorí im pomáhali a ukrývali ich. Kto vie, či sa to podarilo...