Hlboký vzdych. „Ó, chlapče... Boh nie je čierny. Nie je ani biely. On je Duch.“
„Má radšej černochov alebo belochov?“
„Má rád všetkých ľudí. On je duch.“
"Čo je to duch?"
„Duch je duch.“
"Akej farby je Boží duch?“
„Nemá farbu,“ povedala. „Boh má farbu vody. Voda nemá farbu.“
Kniha Farba vody bola v roku 1997 ocenená prestížnou cenou Anisfield-Wolf Award. Toto knižné ocenenie sa každoročne udeľuje knihám, ktoré významne prispeli k pochopeniu rasizmu a porozumeniu rozmanitosti ľudskej spoločnosti.
Je to životopis jednej pozoruhodnej ženy. Napísal ho jej syn James, ktorý sa chcel dozvedieť viac o rodine a minulosti svojej matky, ktorú ona tak dlho a dobre skrývala. Ako chlapec nikdy nevedel, odkiaľ jeho matka pochádza. Ak sa jej spýtal odkiaľ je, odvetila: „Boh ma stvoril.“ Ak sa jej spýtal či je beloška, zväčša odpovedala: „Mám bielu pleť,“ a zmenila tému rozhovoru. Trvalo mu 14 rokov, kým odhalil príbeh jej života a pri tom napísal túto pútavú knihu. Približuje v nej život „farebných“ ľudí vo vtedajšej americkej spoločnosti. Jamesova rodina totiž nebola obyčajná, matka bola biela Židovka, prisťahovalec z Európy, otec černošský kazateľ a hudobník a on aj jeho 11 súrodencov boli miešanci, ktorí si ťažko hľadali svoje miesto vo svete aj v živote. V knihe sa strieda rozprávanie matky s rozprávaním jej syna. Môžete sledovať príbeh ťažko skúšanej ženy v cudzom svete a popri tom pozorovať ako tento svet vnímal malý chlapec a neskôr mladý muž, ktorý často bojoval s otázkou kam vlastne patrí a kto vlastne je.
Ruth McBrideová – Jordanová
sa narodila v roku 1921 v Poľsku ako Ruchel Dwarja Zylska, ako druhé dieťa v rodine židovského rabína. Keď mala 2 roky, odišli do Ameriky. Jej starší brat Sam mal vtedy 4 roky. O pár rokov neskôr jej pribudla ešte mladšia sestra Dee Dee. V Amerike jej rodičia zmenili meno na Rachel Deborah Shilská. Mala ťažké detstvo, matka bola veľmi milá a láskavá, ale trpela obrnou. Jej otec bol krutý tvrdý muž. A prostredie v ktorom žila, jej dávalo dobre pocítiť že je iná, často sa jej vysmievali že je Židovka a neskôr ju odsudzovali za to, že sa priateli s černochmi. Po ukončení strednej školy odišla z domu, zmenila si meno na Ruth a vydala sa za černocha Andrewa McBridea. Tým ju jej vlastná rodina vyhlásila za mŕtvu. Jej otec totiž nenávidel černochov a ešte k tomu Andrew nebol Žid.
S Andrewom prežila najšťastnejšie roky svojho života. Obklopil ju láskou, porozumením a priviedol ju k viere v Ježiša Krista. Spoločne založili v New Yorku zbor a Nový baptistický kostol. Narodilo sa im 8 detí. Keď bola Ruth tehotná s Jamesom, ôsmym dieťaťom v poradí, Andrew zomrel na rakovinu pľúc. Vtedy sa odhodlala požiadať svoju rodinu o pomoc, ale zabuchli jej dvere pred nosom. Pomáhali jej ľudia zo zboru a z jej okolia. Bolo to pre ňu nesmierne ťažké obdobie, aj citovo aj finančne. O niečo neskôr sa vydala, znovu za černocha, za Huntera Jordana. Bol to takisto veľmi láskavý muž, ale iný ako Andrew. Zatiaľ čo Andrew bol vynikajúci hudobník a kazateľ, Hunter bol jednoduchý robotník, ale to nič nemenilo na tom, že z celého srdca miloval a staral sa o svoju manželku aj celú svoju rodinu. Spolu mali ďalšie 4 deti. Ruth bola veľmi svojská žena, nikdy nehovorila o svojej bývalej rodine a nikdy neriešila otázku farby pleti. Roky žila v černošskej štvrti, všetkých 12 detí bolo tmavej pleti. Niekedy to vyvolávalo nebezpečné situácie, keď sa beloška ocitla medzi černochmi, ale ona si z toho nič nerobila, jednoducho to ignorovala. Pre jej deti to tiež nebolo ľahké, keď sa mali niekde ukázať so svojou bielou matkou. Niekedy sa za ňu hanbili, inokedy mali o ňu strach. Hunter chodil domov len na víkendy a o niekoľko rokov neskôr zomrel, takže väčšinu času zostávala výchova detí len na jej pleciach. Jej výchovné metódy boli občas trochu zvláštne, ale keď si predstavíte že máte na krku 12 veľmi živých detí a žijete na hranici chudoby, tak sa ani nečudujem.
„Naša rodina bola veľká, dvanásťčlenná – nepodobala sa iným rodinám, ktoré som poznal. Mama nás neraz zvolávala menami: „Hej, James – Judy – Henry – Kath – hocako sa voláte, poďte na chvíľočku sem!“ Nebolo to preto, že by zabudla naše mená, no bolo nás toľko, že nemala čas na také detaily, ako sú mená. Bola v našom dome hlavným veliteľom, lebo môj nevlastný otec s nami nebýval. Žil v Brooklyne do konca svojho života. Držal sa bokom od davu ľudí a domov chodil na víkendy; nosil nám jedlo a trojkolky a opravoval všetko, čo sa nám cez týždeň podarilo pokaziť. Úskalia našej výchovy zostali na mame, ktorá konala ako chirurg pri úrazoch („Daj si na to jodoform!“), minister obrany („Keď ťa niekto udrie, zatni päste a tresni mu!“), duchovný poradca („Boh nech je na prvom mieste!“) a finančný konzultant („Načo sú ti peniaze, ak máš prázdnu hlavu?“).
Napriek chudobe a ťažkým podmienkam, v ktorých žili, dbala hlavne na vzdelanie. Z jej detí sa stali lekári, umelci, učitelia a vedci. Ona sama je absolventkou Temple univerzity vo Philadelphiii, vo veku 65 rokov získala akademický titul v administratíve sociálnej práce.
K rasovým otázkam sa vyjadrovala veľmi jednoznačne:
„Som černoch, či beloch?“
„Si ľudská bytosť. V tom je tvoja hodnota,“ vyhŕkla. „A vzdelávaj sa, lebo budeš nikto.“
„Budem čierny nikto či len biely nikto?“
„Keď si nikto,“ povedala sucho, „nezáleží na tom, akej si farby.“
A predovšetkým viedla svoje deti k Bohu:
„Už ako chlapec som vedel, že Boh je všemohúci, lebo som videl maminu totálnu úctu voči nemu.“
James McBride
je spisovateľ, hudobný skladateľ a saxofonista. Spolu so svojimi jedenástimi súrodencami vyrastal v Brooklyne. Študoval kompozíciu na Oberlinskom hudobnom konzervatóriu v Ohiu a neskôr žurnalistiku na Kolumbijskej univerzite v New Yorku. Niekoľko rokov bol redaktorom časopisov The Washington Post, People Magazine, Boston Globe a iných.