Tretia a štvrtá kapitola knihy Daniel hovorila viac o Dalenilových priateľoch a kráľovi Nebúkadnecarovi. V piatej kapitole sa zase vrátime k Danielovi. Na trón medzičasom zasadol Nebúkadnecarov syn Bélšaccar (Balsazár).
Bélšaccar zrejme už nevedel od vôle čo by, tak si nechal priniesť na oslavu strieborné a zlaté nádoby, ktoré jeho otec odniesol z Jeruzalemského chrámu, aby z nich on a jeho veľmoži pili víno. Zdá sa, že Nebúkadnecarove vyznania z predchádzajúcej kapitoly dávno zapadli prachom. Očividne sa na jeho syna nič z toho nenalepilo.
Zatiaľ čo Bélšaccar so svojimi veľmožmi pili z týchto nádob a vzdávali chválu rôznym bohom zo zlata, striebra, bronzu, železa, dreva... stalo sa niečo zvláštne. Ukázala sa pred nimi ľudská ruka a niečo písala na stenu. Kráľa to poriadne vydesilo a ako bolo zrejme v tej dobe zvykom (aspoň ja mám ten dojem z predchádzajúcich kapitol), dal si zavolať všetkých zaklínačov, veštcov, učencov a im podobných. A ďalší tamojší zvyk: "Kráľ povedal babylonským mudrcom: Ktokoľvek prečíta tento nápis a podá mi jeho výklad, oblečú ho do purpuru, na krku bude nosiť zlatú reťaz a bude vládnuť ako tretí v kráľovstve." (5,7) Lenže žiaden z privolaných mudrcov nevedel nápis prečítať, čo kráľa vydesilo ešte viac. Na to vstúpila do miestnosti kráľovná a pripomenula kráľovi, že v kráľovstve je muž "v ktorom je duch svätých bohov " a ktorý preukázal svoje schopnosti už za čias jeho otca. Nebúkadnecar ho vtedy ustanovil za najvyššieho z mágov a učencov.
Zvláštne, že ho nezavolali hneď, že si na neho nespomenuli. Veď ako najvyšší z učencov tam mal byť pozvaný ako prvý.
Takže na radu kráľovnej predvolali Daniela. Daniel mohol mať v tom čase okolo 50-60 rokov. Už to nebol ten mladík, ktorého priviedli do zajatia. V Babylone na kráľovskom dvore už všeličo zažil. Napriek tomu sa na ňom nepodpísali tamojšie spôsoby. Stále bol skromný, nenápadný a netúžil po moci alebo kariére. Hneď na úvod svojej reči odmietol všetky dary, ale napriek tomu bol pripravený vysvetliť kráľovi záhadný nápis. Jednoducho si robil svoju prácu ako najlepšie vedel a nehľadal za to nejaké zvláštne odmeny.
Daniel kráľovi Bélšaccarovi pripomenul, čo zažil jeho otec Nebúkadnecar - ako poznal, že jedine najvyšší Boh je vládcom nad všetkým, len On rozhoduje kto bude vládnuť a kto nie. Daniel k tomu dodáva: "Ty, jeho syn, Bélšaccar, nemal si pokorné srdce, hoci si o všetkom vedel. Vyvyšoval si sa nad Pána nebies... vzdával si vďaky bohom zo striebra a zlata, bronzu, železa, dreva a kameňa, ktorí nevidia, nepočujú a nevnímajú, no Boha, v ktorého rukách je tvoj dych a všetky tvoje cesty, si neoslavoval." (5,22-23)
Z týchto veršov je jasné, že Nebúkadnecar si svoj zážitok s Bohom nenechal pre seba, jeho syn Bélšaccar o všetkom vedel. Ale čo ma viac oslovilo, je tá časť o bohoch zlatých, strieborných, bronzových, železných, drevených a kamenných. Mnoho ľudí ich uctieva, a pri tom si neuvedomujú základnú vec - že takýto bohovia nepočujú, nevidia a nemôžu pomôcť. A Boha, ktorý má neobmedzenú moc, ktorý počuje a vidí, môže pomôcť a v ktorého rukách je ich život, toho odmietajú. Je to tragický omyl, o ktorom treba ľuďom hovoriť. Páči sa mi, že Daniel Bélšaccarovi nie len poukázal na chybu, ktorú robí, ale mu aj vysvetlil prečo je to chyba.
Pre Bélšaccara bolo už neskoro na nápravu, pretože svoju príležitosť premeškal a Boh už rozhodol. Ešte v tú noc bol kráľ Bélšaccar zabitý. Ale pre teba je práve teraz vhodný čas, aby si sa zamyslel, či chceš uctievať bohov, ktorí ťa nevidia a nepočujú, alebo zveríš svoj život Bohu, ktorý je živý, a ktorý je pripravený ti pomôcť.