Keď sa povie "Einstein", tak mi napadnú dve veci: jednak jeho Teória relativity (resp. jej názov, samotná teória mne osobne veľa nehovorí, príliš zložité na môj mozog), a potom samotné meno "Einstein" sa stalo akýmsi synonymom génia, vysokej inteligencie. Albert Einstein bol židovsko-nemecko-švajčiarsko-americký teoretický fyzik, ktorý je považovaný za najvýznamnejšieho vedca 20. storočia. Predložil teóriu relativity a významne prispel k rozvoju kvantovej mechaniky, štatistickej mechaniky a kozmológie. V roku 1921 mu bola za vysvetlenie fotoelektrického javu a zásluhy v oblasti teoretickej fyziky udelená Nobelova cena za fyziku. Po sformulovaní všeobecnej teórie relativity v novembri 1915, sa stal Einstein známym na celom svete. Neskôr jeho sláva prekonala všetkých vedcov v histórii. Sám Einstein sa ale o sebe vyjadril takto:” Nemám nijaké zvláštne nadanie, som iba vášnivo zvedavý.”
Albert Einstein sa narodil 14. marca 1879 v Ulme, asi 100 km východne od Stuttgartu. Rodičmi boli Hermann Einstein, obchodník s matracmi, ktorý neskôr riadil v Mníchove vlastný elektrochemický podnik (Elektrotechnische Fabrik J. Einstein & Cie), a Paulina Einsteinová (rod. Kochová). Rodina bola židovská, ale nedodržiavala židovské zvyky. Po presťahovaní sa do Mníchova sa v roku 1881 narodila Einsteinova sestra Maria („Maja“). Albert navštevoval katolícku ľudovú školu a na naliehanie matky bral hodiny huslí, ktoré si časom veľmi obľúbil.
Prvé stretnutie s fyzikou
Keď mal asi päť rokov, otec mu ukázal kompas a Einstein si uvedomil, že niečo v „prázdnom“ priestore musí pôsobiť na strelku. Neskôr opísal Einstein túto skúsenosť ako jednu z najdôležitejších vo svojom živote. Einstein bol od malička považovaný za pomaly sa učiaceho žiaka - pravdepodobne kvôli dyslexii, hanblivosti alebo veľmi neobvyklej štruktúre mozgu (čo sa ukázalo po smrti pri skúmaní jeho mozgu). Neskôr sám Einstein prisudzoval objav teórie relativity svojej pomalosti. Hovoril, že vďaka tomu, že premýšľal o podstate priestoru a času neskôr ako ostatné deti, mohol zapojiť vyvinutejší intelekt. Iná, novšia teória o jeho mentálnom vývoji predpokladá, že Einstein mal Aspergerov syndróm, poruchu príbuznú autizmu.
Štúdium
Od roku 1888 navštevoval Einstein Luitpold-Gymnasium (dnes Gymnázium Alberta Einsteina), kde získal relatívne moderné vzdelanie. Fáma, že v matematike prepadal, nie je pravdou; dôvodom je zámena známkovacieho systému v Nemecku a vo Švajčiarsku (v Nemecku je najlepšia známka 1, vo Švajčiarsku je to 6) čo spôsobilo zmätok.
Po skrachovaní elektrochemickej firmy jeho otca a strýka v roku 1894 sa rodina presťahovala z Mníchova do Milána. Albert však zostal v Mníchove – musel dokončiť gymnázium. To sa však nepodarilo. Albert predbehol svojich spolužiakov v matematike a fyzike, ale bifľovanie latinčiny či gréčtiny sa stávalo neznesiteľným rovnako ako rutina a nadbytok neužitočných informácií v ostatných predmetoch a neznesiteľným pre neho bol aj kasárenský duch gymnázia. Ako sa sám neskôr vyjadril: "Je to takmer zázrak, že dnešné vyučovacie metódy doposiaľ nezadusili svätú zvedavosť, pretože táto nežná rastlinka potrebuje okrem podpory aj slobodu – bez nej hynie.“ Einstein potreboval slobodu a voľnosť, aby mohol rozvíjať svoju fantáziu, svoje myšlienky a študovať veci, ktoré ho bavili a priťahovali. Ďalší z jeho výrokov sa stal aj jeho životným krédom: „Fantázia je dôležitejšia ako vedomosti.“
Stále silnejšie v ňom rástla túžba nechať učenie a odísť k rodine. Tak si obstaral potvrdenie lekára o nutnosti polročného odpočinku vzhľadom ku svojej nervovej sústave. Jeho zámery však vedenie gymnázia predbehlo a vyzvali ho, aby opustil gymnázium, lebo jeho slobodomyseľnosť má zlý vplyv na ostatných žiakov školy. Rok pred ukončením Einstein gymnázium opustil a odišiel k príbuzným do Milána.
Einstein nevyhovel prianiu svojho otca študovať elektrotechniku. Namiesto toho sa rozhodol, na odporúčanie rodinného priateľa, uchádzať sa o miesto na Zürišskej Polytechnike, dnes Eidgenössische Technische Hochschule (Švajčiarska vysoká škola technická). Urobil to napriek tomu, že bol iba šestnásť a polročný a predpísaný vek na vstup bol osemnásť rokov. Navyše v tom čase nemal dokončené vyššie vzdelanie. Keďže mu chýbala maturita, musel v lete 1895 – ako najmladší účastník pohovorov – absolvovať prijímacie skúšky. Hoci výborne zvládol prírodovednú časť skúšky, všeobecná časť nedopadla najlepšie a Einstein nebol prijatý. Napriek tomu vďaka výsledkom z matematiky a fyziky zanechal dobrý dojem. Na liberálne vedenej Kantonálnej strednej škole v Arau si dokončil potrebné vzdelanie a v septembri 1896 zložil maturitu.
Aby sa vyhol armáde, koncom januára 1896 sa Einstein vzdal nemeckého občianstva a navyše vystúpil aj zo židovského náboženského spoločenstva.
Začiatkom školského roka 1896/97 začal so štúdiom na Polytechnike v Zürichu, kde bol prijatý už bez prijímacích skúšok. Na rovnakú školu prestúpila aj srbka Mileva Marićová, ktorá v tomto ročníku študovala ako jediná žena rovnaký smer ako Einstein. Einsteinov vzťah k nej prerástol časom do ľúbostného. V roku 1900 získal učiteľský diplom a po piatich rokoch bez štátneho občianstva získal v roku 1901 švajčiarske občianstvo, ktoré si ponechal až do smrti. Mileva skončila na ďalší rok. Ako žena nedostala diplom, vydali jej obyčajné potvrdenie o absolvovaní.
Hľadanie zamestnania
Bez ohľadu na povesť talentovaného bádateľa si Einsteina na Polytechnike nenechali. Jeho žiadosti na miesto asistenta na Polytechnike, ale aj na iných univerzitách, boli neúspešné. Sčasti za to mohla jeho slobodná myseľ - na prednášky chodil zriedka, lebo mu už nič nové nemohli dať a v laboratóriách odmietal klasické postupy, ale robil experimenty po svojom. Po absolvovaní štúdia mal Einstein problémy nájsť si zamestnanie. Napriek tomu nestrácal nádej a optimizmus: „Musím dodať, že som veselá povaha a nie som schopný sa oddávať melancholickým náladám, pokiaľ nemám pokazený žalúdok alebo niečo podobné...“ Einstein patril ku šťastným povahám, ktoré ľahko znášajú zármutok, ale veľmi živo a radostne pociťujú aj ten najbezvýznamnejší úspech. Krátko pracoval ako domáci učiteľ vo Winterthure, neskôr v Schaffhausene, kde ho pre nekonvenčný, voľný a tvorivý spôsob vyučovania prepustili. Einstein napriek tomu nezúfal. V dopise svojmu priateľovi píše: "Teraz je u nás prekrásna jar a celý svet sa na teba díva takým šťastným úsmevom, že – chceš či nechceš – odhadzuješ každú starosť.“ Na odporučenie sa Einsteinovi nakoniec 16. júna 1902 podarilo získať stále miesto ako expert 3. triedy na patentovom úrade v Berne.
V roku 1903 si vzal svoju dlhoročnú partnerku Milevu Marićovú, (srbskú matematičku a priateľku Nikolu Teslu, ktorá s ním študovala v Zürichu), lebo bola „rovnako silná a nezávislá“ ako Einstein. Mali spolu nemanželskú dcéru a dvoch synov. Podľa niektorých názorov je údajne spoluautorkou Špeciálnej teórie relativity. Svadbu oslávili 6. januára 1903, povečerali s Einsteinovými bernskými priateľmi a na svadobnú cestu sa vybrali z reštaurácie domov. Doma zistili, že Einstein niekde zabudol kľúče od bytu.
Vedecká práca
Vo svojich prvých prácach vytvoril základy modernej štatistickej fyziky. V roku 1905, vo veku 26 rokov, dostal na Zürišskej Univerzite doktorát z fyziky za dizertáciu na tému "Eine neue Bestimmung der Moleküldimensionen" (Nové určenie molekulárnych dimenzií). V tom istom roku vydal 4 z jeho najdôležitejších prác, čím formuloval kvantovú teóriu svetla, vysvetlil fotoelektrický efekt, Brownov pohyb a mnohých ďalších fyzikálnych zákonov Predovšetkým významne prispel k vzniku kvantovej teórie a uverejnil aj svoju prevratnú Špeciálnu teóriu relativity (E = mc2).
V roku 1908 habilitoval na Bernskej Univerzite. V roku 1909 sa stal mimoriadnym profesorom teoretickej fyziky na Zürišskej univerzite, v rokoch 1911 - 1912 pôsobil ako riadny profesor na nemeckej Pražskej univerzite. V roku 1912 sa vrátil do Zürichu, kde robil výskum a učil na Veľkovojvodskej vysokej škole technickej. V roku 1914 ho „získali“ do Berlína do Pruskej akadémie vied, kde sa stal riaditeľom Ústavu cisára Viliama (Kaiser-Wilhelm-Institut), ktorý bol predchodcom známych Max Planckových inštitútov. Bol tiež profesorom na Berlínskej univerzite.
Jeho rodina sa po čase odsťahovala bez Einsteina z Berlína späť do Zürichu a Einstein si roku 1919 vzal za ženu svoju sesternicu Elsu Löwenthalovú, ktorá sa o často chorého Einsteina v rokoch 1917 - 1920 starala. Mali spolu dve dcéry.
V roku 1915 uverejnil svoju (opäť prevratnú) Všeobecnú teóriu relativity.V roku 1919 bol počas zatmenia Slnka pozorovaním potvrdený Einsteinom predpovedaný odklon svetla v gravitačnom poli Slnka, čo z Einsteina urobilo celebritu (Anglická kráľovská akadémia: „Tento výsledok je jedným z najväčších výdobytkov ľudského myslenia.“). V roku 1921 dostal Nobelovu cenu za prínos pre rozvoj teoretickej fyziky, ako aj za jeho fyzikálne objavy.
Potom prednášal po celom svete, dostal čestné doktoráty najpoprednejších svetových univerzít (vrátane Princetoneskej) a stal sa členom mnohých Akadémií vied.
Vojnové časy
Na protest proti nacizmu a proti rasovému prenasledovaniu v Nemecku, sa vzdal oboch svojich miest v Berlíne, vystúpil z Pruskej akadémie vied a v roku 1933 emigroval do USA, do Princetonu, kde žil až do smrti. Do Nemecka nemienil nikdy viac vstúpiť. V roku 1940 získal Einstein americké občianstvo, pričom mu švajčiarske občianstvo zostalo.
Krátko pred druhou svetovou vojnou Einstein napísal americkému prezidentovi Franklinovi D. Rooseveltovi v liste (známy ako Einsteinov-Szilárdov list), že Nemecko pravdepodobne vyvíja a vlastní „bombu nového typu“ a varoval, že USA musia zintenzívniť výskum v tejto oblasti. Za daných okolností toto varovanie považoval za svoju povinnosť. Nato začali aj USA vyvíjať (bez Einsteinovej účasti) atómovú bombu, čo sa im nakoniec aj podarilo. Neskôr Einstein (spolu s Albertom Schweitzerom a Bertrandom Russellom) bojoval proti zneužívaniu atómovej energie na vojnové účely a bol za zákaz atómových zbraní. Einstein bol celý život pacifista a až do svojej smrti ľutoval toto svoje snaženie a desil sa prostriedkov hromadného ničenia, ktoré jadrový fyzici vypustili na svet. Na smrteľnej posteli vraj povedal: „Keby som vedel, čo moje teórie spôsobia, bol by som radšej hodinárom.“ Einstein zomrel 18.4.1955 v Princetone.
Viera v Boha
Či veril Einstein v Boha, sa jednoznačne zistiť nedá. Niektoré zdroje uvádzajú, že bol ateista a zavrhoval existenciu Boha. Iné zdroje a aj niektoré jeho vlastné výroky naznačujú, že viere v Boha nechával voľnosť, že nemal vyhranený názor: "Boh existuje pre toho, kto v neho verí." V istom príhovore z tridsiatich rokov, sa vyjadril Einstein ohľadne svojho osobného náboženstva takto: "Precítenie, že za všetkým tým, čo sa dá zažiť, sa skrýva aj čosi, na čo náš duch nestačí a čoho krásu a vznešenosť dokážeme uchopiť iba sprostredkovane a v podobe nejasného odrazu, to je moja viera a v tomto zmysle sa pokladám za veriaceho. Stačí mi, ak môžem túto tajomnosť s obdivom tušiť a ak sa na základe toho, čo vystupuje do popredia v javovej oblasti štruktúry bytia, plný pokory môžem pokúšať získať aspoň matný obraz aj duchovne." Jeho ďalší výrok tiež naznačuje vieru v Boha, ale ťažko povedať, do akej miery myslel svoje slová doslovne (mal na mysli skutočného živého Boha alebo hovoril len o "niečom" čo tento svet riadi?): "Chcel by som poznať spôsob, akým Boh uvažuje. Všetko ostatné sú už len detaily."
Jeho vzťah k židovstvu nebol založený na úprimnej viere v Boha. Ako sa sám v tom čase vyjadril: "Hoci som niečo také ako židovský svätý, už som tak dávno nenavštívil žiadnu synagógu, že sa obávam, že ma Boh už nespozná. Ale ak by ma spoznal, to by bolo zrejme ešte horšie."
Od decembra 1982 je na Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme uložený súkromný archív Alberta Einsteina. Materiál pochádza z rokov 1901 - 1955 a obsahuje 50.000 strán a do roku 1982 okolo 33 nezverejnených rukopisov.
Svetový rok fyziky 2005
(zdroj: Wikipédia.sk, Wikipedia.de, antiskola.eu a iné, foto: Wikipedia.de)
Ďalšie informácie:
Einsteingalerie.de
Wikicitáty.sk
Výroky prisudzované Albertovi Einsteinovi:
- Fantázia je dôležitejšia ako vedomosti. Lebo vedomosti sú obmedzené.
- Priateľ je niekto, kto pozná pieseň tvojho srdca a zaspieva ti ju, keď ty sám zabudneš slová.
- Ako vzniká vynález? Všetci vedia, že niečo je nemožné. Potom sa však objaví nejaký blázon, ktorý nevie, že je to nemožné a urobí to.
- Hodnotenie človeka má vychádzať z toho, čo dáva, a nie z toho, čo je schopný získať.
- Len dve veci sú nekonečné - vesmír a ľudská hlúposť. Tou prvou nie som si istý.
- Problémom našich čias nie je atómová bomba, ale srdce človeka.
- Dôležitá vec je neprestať sa pýtať.
- Žiadny cieľ nie je tak vysoký, aby ospravedlnil nečestné metódy.
- Väčšina ľudí si myslí, že intelekt robí veľkého vedca. Nemajú pravdu. Robí to charakter.
- Svet nie je ohrozený zlými ľuďmi, ale tými, ktorí zlo dovolia.
- Uprostred problémov leží príležitosť.
- Žijeme v dobe dokonalých prostriedkov ale zmätených cieľov.
- Málo je tých, ktorí sa dívajú svojimi vlastnými očami a cítia svojimi vlastnými srdciami.
- Viac ako minulosť ma zaujíma budúcnosť, lebo v nej, predpokladám, že budem žiť.
- Ak chceš šťastný život, spoj ho s nejakým cieľom, nie však s vecami alebo ľuďmi.