Kde sa ale vzala práve vo vianočnom čase tá červeno biela postavička, ktorá je dnes už neoddeliteľnou súčasťou Vianoc a na mnohých miestach má na svedomí rozdávanie vianočných darčekov? A prečo si vlastne dávame na Vianoce darčeky?
Keď sa pozriete do Googlu na pôvod Santa Clausa a dávania darčekov, nájdete tam rôzne legendy a často aj úplné výmysly, dokonca spory o jeho mieste pobytu, niekoľko vybudovaných veľkolepých centier - vraj Santov úrad, dielne na výrobu darčekov, adresy na písanie dopisov akože Santovi a kopu ďalších reklamných ťahov. V dnešnej dobe sa z toho všetkého stala komerčná záležitosť, otázka peňazí a prestíže. Mnohým ľuďom už ani nenapadne, prečo to všetko vlastne robíme. Akosi tomu uniká zmysel, vytráca sa čaro Vianoc a podstata obdarovania...
Kedysi dávno vraj žil niekde vo Fínsku malý chlapec Nikolas. Tesne pred Vianocami ochorela jeho sestrička a rodičia museli s ňou ísť k lekárovi. Malého Nikolasa nechali doma samého so sľubom, že sa čoskoro vrátia. Ale nevrátili sa. Nikolas ich už nikdy viac nevidel. Cestou za doktorom všetci traja zahynuli. Dedinčania sa dohodli, že sa o malého Nikolasa postarajú a tak si ho každý rok vzala k sebe jedna rodina. Nikolas veľmi rád vyrezával z dreva a tak - ako poďakovanie - vždy na Vianoce obdaroval deti z rodín, ktoré sa o neho starali, vyrezávanou hračkou. V jeden rok prišla do dediny chudoba a hlad. Nikto sa už o Nikolasa nemohol postarať. Preto si ho vzal k sebe starý Izák, bol to mrzutý chlap, ktorý zanevrel na všetkých ľudí. Býval osamote ďaleko od dediny. Mal však stolársku dielňu a Nikolasa všeličomu naučil. Pred Vianocami chcel Nikolas opäť zaviezť do dediny darčeky pre deti. Rozdával ich vždy v noci, kládol ich potichu pred dvere, aby ho nikto nevidel. Izák bol najskôr nahnevaný a nechcel ho pustiť, ale nakoniec mu to dovolil a dokonca ho sám odviezol na svojich saniach. V tú noc sa Nikolas s Izákom zblížili. Izákovo tvrdé srdce sa konečne roztopilo a Nikolas našiel svoj domov.
Nikolas naďalej každý rok vyrábal a roznášal pred Vianocami deťom darčeky. Výroba darčekov sa stala jeho životom. Svoj zoznam detí postupne rozširoval a celý rok strávil vo svojej dielni. Vo filme sa dozviete, prečo pri roznášaní darčekov nakoniec zvolil soby a červený plášť. Všetko to robil tajne, o jeho práci vedelo len zopár najbližších priateľov. Nepotreboval obdiv a pochvaly, jednoducho sa tešil z toho, že môže niekoho obdarovať, urobiť niekomu radosť. Do svojich malých, jednoduchých darčekov vkladal celé srdce. Postupne sa začali medzi deťmi šíriť reči, že darčeky roznáša nejaký muž v červenom kožuchu, na saniach ťahaných sobmi...
Či už je tento fínsky príbeh pravdivý alebo nie, zaujal ma svojou jednoduchosťou a úprimnosťou, svojím vysvetlením, prečo sa navzájom obdarovávať. Nejde predsa o tie dary samotné, ale o vyjadrenie lásky, priateľstva, vďačnosti a to bez zbytočného rozruchu okolo darcu.
Tento príbeh nájdete v krásnom fínskom filme "Joulutarina", v českom preklade "Legenda o Vánocích".
