Konferencia sa začínala už v piatok navečer a končila v nedeľu na obed. Väčšina účastníkov prišla hlavne na sobotu, čím sa dosť ochudobnili. Ako v piatok v úvode moderátor s troškou humoru poznamenal: "Mnohí si asi povedali, veď piatok bude len niečo málo večer a ešte k tomu je to program mladých, nám stačí prísť v sobotu. Aaa - urobili chybu, lebo my už v piatok večer ponúkame to najlepšie."
Presne tak, môžem jeho slová len potvrdiť. Piatkový večer bol veľmi zaujímavý. Hoci, možno ho usporiadatelia mohli nazvať trochu inak. Názov "večer mladých" evokuje, že cieľovou skupinou sú hlavne mladí ľudia. V skutočnosti to ale znamenalo, že pripravovateľmi programu boli mladí ľudia a čo sa týka poslucháčov, program mal určite čo povedať ľuďom tak do veku minimálne 120 rokov :) A ak ste nezostali na nedeľu, tak ste zase prišli o druhú polovicu príbehu o žene Samaritánke a Ježišovi, a ako ste už mohli čítať v predošlom príspevku, bolo tam ešte veľa užitočných a zaujímavých informácií.
Viem, že sa to niekedy nedá, niekedy je človek naozaj rád, že sa na konferenciu dostane aspoň na chvíľku. Ale pokiaľ je to aspoň trochu možné, tak odporúčam navštíviť konferenciu celú. Už si nepamätám, či to bolo v sobotu, alebo v nedeľu, ale odznela tam aj jedna myšlienka na túto tému:
Niekedy sa nám stáva, že sa sýtime Božím slovom len ako v rýchlom občerstvení, len na behu, ako v McDonalde. Alebo ho sledujeme ako správy v televízii, keď beží na obrazovke súčasne niekoľko riadkov rôznych správ a pri tom ešte aj hlásateľ niečo ďalšie oznamuje. Máme zo všetkého len rýchle záblesky, ktoré ale často aj rovnako rýchlo vyprchajú a nenasýtia nás. Preto je dobré nájsť si čas na upokojenie a nerušené sledovanie Božieho slova. Jednou z takých príležitostí je aj konferencia, kde môžeme na niekoľko dní vyjsť zo zabehnutých koľají, odhodiť starosti všedných dní, kde na nás niekoľko dní zo všetkých strán pôsobí len Božie slovo. Oproti McDonaldu bola táto konferencia poriadnou a hlavne výživnou hostinou.
Ako laň dychtí po bystrinách, tak moja duša dychtí po tebe, Bože. Moja duša má smäd po Bohu, po živom Bohu. Kedy pôjdem a uzriem Božiu tvár? Žalm 42,2-3
Piatok večer - vydanie sa do služby
Ale aby som sa vrátila k mojim poznámkam, ako som sľúbila, tu je niekoľko zaujímavých myšlienok z piatkového večera. A vlastne, poznámky ani prepisovať nemusím, časť piatkového večera - zamyslenie o nasýtení 12 učeníkov - si môžete pozrieť. Veľmi zaujímavé, podnetné, poučné... Pre ilustráciu aspoň zopár riadkov v skratke:Vydanie sa do služby Bohu by malo začať uvedomením si, že Pán Boh ma má rád takého, aký som. Nemiluje ma pre to, čo robím, alebo sa chystám robiť. Moja služba Jemu je až dôsledkom Jeho lásky. Niečo o službe Bohu sa môžeme naučiť aj z evanjelia Marka 6,30-43. Na začiatku príbehu bolo 12 hladných učeníkov a na konci 5000 nasýtených ľudí a ešte aj 12 plných košov jedla. Pán Ježiš môže urobiť aj z malých vecí veľké, On môže robiť zázraky. Ak nás ale má Pán Boh používať pre zázračné veci, musíme byť načerpaní, mať energiu, mať plnú nádrž. Musíme vedieť odpočívať a čerpať fyzicky, duševne i duchovne... A ďalšia z myšlienok: Pán Boh môže použiť malé veci, aby z nich urobil veľké. Nesmieme ale neustále pozerať na to, čo nemáme alebo nemôžeme. Čo sa dá urobiť z toho, čo nemáme? Vôbec nič. Treba hľadať, čo máme, hoci aj maličkosť, a práve to môže Pán Boh využiť a rozmnožiť...
Zaznelo tam oveľa viac dôležitých vecí. Tu je video, odporúčam, určite sa oplatí pozrieť si to až dokonca:
Sobota poobedie - semináre
No a v sobotu poobede sme si mohli vybrať z niekoľkých seminárov. Ja som bola na seminári o kultúre. Z toho poznámky nemám, takže len zhrniem hlavnú myšlienku:Dozvedeli sme sa o tom, aká je kultúra rozmanitá v rámci jednotlivých národov. Rovnaké gesto môže mať absolútne opačný význam. Napríklad zdvihnutý palec u nás automaticky znamená O.K., ale ak by ste toto gesto ukázali napr. v Pakistane, tak ľudí pohoršíte, že by vás mohli aj zastreliť. Všetko je o vzájomnej dohode medzi ľuďmi, ako si to ktoré gesto vysvetľujú a používajú. Ľudia sa v určitej kultúre už rodia a žijú v nej automaticky a často si neuvedomujú, že iní ľudia môžu mať inú kultúru a tej našej nemusia vôbec rozumieť. Rozdiely v kultúre sú ale aj v menších merítkach, ako sú rôzne spoločenstvá alebo dokonca aj jednotlivé zbory. Niekedy robíme tú chybu, že si myslíme, že keď je nám jasné všetko, čo robíme, tak to bude jasné aj prípadnej návšteve. Ale nie vždy je to tak. Preto nie je zlé, ak príde k nám do zboru na návštevu niekto nový, vysvetliť mu čo a prečo robíme, aby sa necítil medzi nami trápne.
No a potom som bola ešte na seminári s názvom Kresťan vo svete. Z toho nejaké poznámky mám, tiež užitočné a zaujímavé:
Keď sa povie "kresťan vo svete", tak nás napadnú dve veci. Môže to byť kresťan, ktorého premohol diabol a stiahol na zlé chodníčky. Alebo sa môže jednať o kresťana, ktorý šiel do sveta, aby hlásal evanjelium. Pričom sa jedno s druhým nevylučuje. Každý kresťan akoby balansuje medzi týmito dvoma mantinelmi - medzi snahou čo najlepšie zvestovať evanjelium a medzi snahou, aby ho neprevalcoval zlý svet. V živote kresťana bude neustále prítomné napätie medzi týmito dvoma polohami, nikdy to nebude na ružiach ustlané.
Často sa medzi ľuďmi dostávame do rôznych tlakov a nie vždy musí ísť len o obhajovanie viery. Často počúvame a vidíme okolo seba mnoho zlých vecí a musíme k nim zaujať postoj, musíme sa snažiť, aby nás nestiahli a neprevalcovali duchovne ani duševne. Tu je niekoľko tipov, ako odolávať zlu okolo nás:
Zaspávajte vždy čítajúc Božie slovo. Nech je Biblia to posledné, čo je pred spánkom vo vašich myšlienkach.
Keď sa ráno zobudíte, ako prvé si prečítajte niečo z Biblie alebo z denného čítania. Nech je Božie slovo to prvé, na čo cez deň myslíte.
Modlite sa počas celého dňa. Často sú naše dni hektické, zvlášť v práci, preto skúste využiť každú voľnú minútu, každý "prestoj" na modlitbu (čakanie na autobus, čakanie v rade na pošte...). Vstupujte do rozhovoru s Pánom tak často, ako sa len dá.
Naučte sa rituálu ďakovania. Modlitba nie je len o prosbách, aj keď aj tie sú dôležité, ale naučte sa pravidelne ďakovať. Často nás okolnosti nútia myslieť na veci, ktoré nemáme, alebo sa nám nedaria. Preto je dobré naučiť sa pravidelne ďakovať a vyhľadávať veci, ktoré sa nám daria, ktoré nám Pán dáva.
Udržujte si vzťahy. Je dôležité mať svoje spoločenstvo, svoju duchovnú rodinu, kde môžeme načerpať duchovnú silu, kde môžeme počúvať chvály, ktoré nás prečisťujú. Ale nemusia to byť vzťahy len s členmi zboru. Môžme si zájsť trebárs na kávu s dobrým priateľom, ktorý, hoci je aj neveriaci, nám pomáha čeliť tlaku zlého sveta. Veď, napokon, našou úlohou je ísť medzi neveriacich ľudí a byť svetlom a soľou zeme.
Keď vieme, že žijeme v zlom svete, sme povinní niečo s tým robiť. Možno nedokážeme zmeniť svet, ale minimálne sa môžeme snažiť, aby svet nezomlel nás. Ak sa toto podarí dostatočnému počtu ľudí, tak sa svet sám preváži a zmení k lepšiemu. My osobne nemusíme dokazovať žiadne veľké veci.
Ak sa nám vo svete niečo nepáči, netreba dvíhať ruky k vláde a sťažovať sa na vedenie, treba dvíhať ruky ešte vyššie, k Bohu. Treba Boha prosiť o pomoc a potom sa poobzerať okolo, dať sa dokopy s blížnym a ísť spoločne za nejakým cieľom, niečo meniť - kresťania spojení dohromady dokážu viac ako jednotlivci. Treba začať s niečim reálnym, v malom, nemusíme hneď chcieť zmeniť celý svet. Začať od seba, v okruhu priateľov, v osade, v meste... aj v Biblii v Pavlových listoch môžeme vidieť, že začínali v malých komunitách.
Keď sme pri tých príkladoch z Biblie, tak kresťan vo svete je napríklad Jozef v Egypte, alebo Daniel v Babylone. Svet chce, aby sme sa prispôsobili. Aby sme šli cestou menšieho odporu. Ako napríklad Daniel s priateľmi a strava na kráľovskom dvore. Daniel sa nepodvolil a chcel aspoň skúsiť stravovať sa inak a Boh to požehnal. Alebo ohnivá pec, jednoduchšie by bolo vyhnúť sa jej, ale oni sa nevyhli, nevolili cestu menšieho odporu a Boh sa k nim priznal a zachránil ich. Ak sa nepodvolíme, môže to byť cesta ťažká a tŕnistá, ale vždy sa snažme myslieť na to, že za najbližším rohom nás možno čaká požehnanie, viď následné uctievanie Danielovho Boha po prežití ohnivej pece. (Prečítajte si v Biblii knihu Daniel, alebo si pozrite niekoľko úvah o nej na tomto blogu v katogórii Proroci a ich život)
Na záver
Ako kresťania sa potrebujeme modliť za svoju krajinu, nie len za veci osobné. Ak sa nemodlíme za krajinu, potom aj veci verejné idú dole vodou.To je asi všetko, čo som si z 12. misijnej konferencie zapamätala, zapísala. Ak sa chcete dozvedieť viac, občas mrknite na stránku www.berea.sk, kde by mala byť časom zavesená nahrávka. Zatiaľ si tam môžete vypočuť nahrávky z konferencií z minulých rokov. Prajem príjemné počúvanie. Celkom na záver ešte jedno krátke video: