15. apríla 2013 uplynie 30 rokov od smrti holandskej hodinárky, presvedčenej kresťanky, evanjelistky a spisovateľky Corrie ten Boom – pomenovanej tiež „Tuláčka pre Krista“. Corrie, celým menom Cornelia Johanna Arnolda ten Boom, sa narodila 15. apríla 1892 v Amsterdame a 15. apríla 1983 v Kalifornii ako 91-ročná zomrela. V židovskej tradícii sa hovorí, že len veľmi požehnaní ľudia majú to privilégium, smieť zomrieť v deň svojich narodenín. A to, že Corrie k výnimočne požehnaným ľuďom určite patrila, si môžete prečítať v nasledujúcich riadkoch.
Rodina Ten Boom
Corrie sa narodila ako štvrté dieťa v rodine holandského hodinára Caspera ten Booma. Hodinársky obchod Ten Boomovcov na prízemí ich domu Beje, na Barteljoristraat 19 v Haarleme, bol známy už niekoľko generácií a ľudia doň radi chodievali. V roku 1837 ho založil starý otec Willem ten Boom a po ňom ho prevzal jeho syn Casper. Casper ten Boom bol v meste veľmi vážený, pretože bol vždy nápomocný a priateľský ku všetkým ľuďom. Bol to jednoduchý a dobrosrdečný človek, medzi ľuďmi prezývaný aj ako "haarlemský veľký starý muž". Ako Corrie vo svojej autobiografii "Útočište" píše: "To bolo otcovo tajomstvo - nielenže prehliadal rozdiely medzi ľuďmi, ale ani nevedel, že nejaké sú."(1) Matka bola chorľavá žena, no rovnako ako otec, s veľkým srdcom. Napriek vlastnej chudobe neustále pomáhali iným. Po odrastení svojich štyroch detí vychovali pri svojom stole ďalších jedenásť. Okrem toho sa u nich v dome vždy varilo pre mnoho ďalších hostí a potrebných ľudí z okolia. Aj keď matka vážne ochorela a bola pripútaná ku kreslu, jej láska sa nestratila a Corrie sa od nej dostalo nejednej užitočnej lekcie, ktorú v budúcnosti tak veľmi potrebovala: "Mamina láska sa vždy prejavovala misou polievky a košíkom na šitie. Ale teraz, keď tieto veci boli preč, láska zostala taká úplná ako predtým. Sedela na stoličke pri okne a milovala nás. Milovala ľudí, ktorých videla na ulici, ba i viac: jej láska obsiahla mesto, holandskú krajinu, svet. A tak som sa naučila, že láska je väčšia ako steny, medzi ktorými je zatvorená."(1)
Sestra Betsie (o 7 rokov staršia od Corrie) sa narodila s anémiou, zostala slobodná a celý jej život bol poznačený chatrným zdravím. No jej viera nikdy nestrácala na sile a neskôr, v ťažkých časoch, bola veľkou oporou nie len pre Corrie . Nejaký čas pracovala s otcom v hodinárskom obchode a po smrti matky prevzala starostlivosť o domácnosť v Beje. Brat Willem (o 5 rokov starší od Corrie) študoval na univerzite a stal sa kňazom v holandskej reformovanej cirkvi. Oženil sa a mal 4 deti. Postavil a viedol penzión pre starých ľudí, ktorý sa počas vojny stal aj útočiskom pre prenasledovaných Židov. Sestra Nollie (o 2 roky staršia od Corrie) sa stala učiteľkou, vydala sa a mala 6 detí. Corrie zostala slobodná ako jej najstaršia sestra Betsie. Pracovala spolu s otcom v hodinárskom obchode a ako prvá žena v Holandsku získala v roku 1924 diplom hodinára. Popri tom sa venovala mentálne postihnutým ľuďom a mladým dievčatám.
Otec Casper bol jednoduchý a veľmi zbožný muž. Svoju vieru žil celkom prirodzene a úprimne, vždy, všade a za každých okolností a k tomu viedol aj celú svoju rodinu. Každé ráno aj večer sa schádzala rodina aj spolupracovníci z hodinárskeho obchodu k čítaniu Biblie a spoločným modlitbám. Rodina Ten Boom milovala Boha a milovala aj Jeho vyvolený národ. Mali veľmi dobré vzťahy so Židmi. Otec vždy trval na tom, aby sa deti učili okrem holandského jazyka aj nemčinu a angličtinu. Vďaka tomu sa neskôr mohli dobre dohovoriť so Židmi utekajúcimi z Nemecka pred hrôzami druhej svetovej vojny. Ich dom Beje sa počas vojny stal útočiskom pre mnohých ľudí v núdzi.
Príchod vojny
Na začiatku druhej svetovej vojny sa v srdci Corrie zrodila túžba a jednoduchá modlitba: "Pane Ježišu, ponúkam sa pre Tvojich ľudí. Akokoľvek bude treba. Na každom mieste. V hociktorom čase."(1) A tak sa aj stalo - nie len Corrie ale aj celá jej rodina sa zapojila do pomoci prenasledovaným Židom. Corrie sa aktívne zapojila do spolupráce s ilegálnou organizáciou Podzemie (Untergrundbund). Zháňali pre prenasledovaných Židov falošné doklady, stravné lístky, úkryty... Nakoniec sa aj ich vlastný dom Beje stal úkrytom. Na najvyššom poschodí v Corrinej spálni postavili falošnú stenu, za ktorou sa ukrývalo 6 až 7 Židov. (Až s odstupom niekoľkých rokov sa Corrie dozvedela, že človek - vtedy bez mena, lebo hovoriť mená bolo príliš nebezpečné - ktorý riskoval svoj život, aby v jednom malom utiahnutom dome postavil stenu pre záchranu niekoľkých Židov, bol vlastne jedným z najslávnejších architektov Európy.) Toto obdobie bolo pre obyvateľov domu veľmi náročné. Bolo potrebné vymyslieť a perfektne nacvičiť rôzne znamenia, tajné signály, útek do úkrytu. Denne sa varilo pre 12 - 15 ľudí, čo bolo treba tiež dobre zamaskovať, pretože oficiálne žili v dome tri osoby. Aj o pol noci musel človek presne vedieť, čo smie a čo nesmie povedať, ak by ho prepadla hliadka... a množstvo ďalších nesmierne dôležitých detailov. Prezradení a uväznení
Asi po jeden a pol roku fungovania tejto práce ich na jar 1944 niekto prezradil a udal. Gestapo vtedy pochytalo veľa spolupracovníkov z Podzemia a zatklo aj celú rodinu Ten Boom. Nacisti v ten deň prehľadali celý dom od prízemia až po strechu, ale tajnú izbu, ani Židov ukrytých v nej, nenašli - všetci sa zachránili.
Rodinu Ten Boom odviezli najskôr do holandskej federálnej väznice Scheveningen na predmestí Haagu. Nollie a Willem boli po krátkom čase prepustení. Otec asi po desiatich dňoch vo väzení, vo veku 84 rokov, zomrel. Rodina sa nedozvedela žiadne podrobnosti o jeho smrti a ani to, kam ho pochovali. Zostala im len spomienka na jeho slová: "Bolo by mi cťou položiť život za starodávny Boží národ."(1) Corrie si v Scheveningene odsedela takmer štyri mesiace na samotke, v cele veľkej asi 2 x 6 krokov s jediným malým okienkom. Betsie a Corrie po približne štyroch mesiacoch previezli do pracovného koncentračného tábora pre politických väzňov vo Vught, kde strávili ďalšie zhruba tri mesiace. Život vo väznici aj v tábore bol veľmi ťažký. Hoci bola Corrie hlboko veriacou ženou, toto všetko jej dávalo zabrať a Pán Boh ju musel mnohému naučiť a mnohé v jej živote zlomiť. Veľkou oporou pre ňu bola jej staršia sestra Betsie, ktorej vieru nič neoslabilo ani nenaštrbilo, ktorá bola neustále naplnená láskou a pokojom. Keď Corrie pri pohľade na veci okolo seba občas strácala trpezlivosť, Betsie jej s láskou hovorievala: "Corrie, nepozeraj na to, pozeraj na Ježiša!"(1) Obe sestry boli neustále v spojení s Bohom, od ktorého čerpali silu. Dokonca sa im podarilo, napriek všetkým prehliadkam, udržať si pri sebe malú Bibliu. Po čase ich znova prevážali, tento krát ale do Nemecka. Asi tri dni cestovali natlačené v nákladných vagónoch. Keď vlak konečne zastavil a oni mohli vystúpiť, ocitli sa pred bránami koncentračného tábora Ravensbrück, severne od Berlína. Tento tábor bol tou najťažšou skúškou a najväčším utrpením, ktoré museli prežívať. Ravensbrück totiž nebol len koncentračný tábor, bol to predovšetkým tábor vyhladzovací - to znamená, že veci ako bolesť, hlad, hygiena alebo choroby nikoho nezaujímali. Vďaka Božej pomoci sa im aj sem podarilo prepašovať malú Bibliu. Tá bola pre Corrie a jej sestru Betsie neoceniteľným zdrojom sily, aby dokázali každý deň hodiny stáť vedľa čmudiaceho krematória a napriek tomu nestratiť nádej. Corrie a Betsie pomáhali a dávali novú nádej aj ďalším ženám v tábore. Mnohé ženy sa každý večer s nedočkavosťou zbiehali, aby si vypočuli čítanie z Biblie a modlitby. Vďaka jazykovej zdatnosti mohla Corrie holandské texty z Biblie prekladať aj do nemčiny, aby im mohlo rozumieť čo najviac žien. Časom začali ich baraku hovoriť: "to bláznivé miesto, kde dúfajú". Mnohé zo žien mohli vďaka sestrám Ten Boomovým nájsť pokoj s Bohom aj na tak strašnom mieste akým bol Ravensbrück. Corrie a Betsie sa nikdy nemuseli nijako nútiť alebo snažiť zaujať a osloviť ľudí okolo seba, oni len robili to, čo zvykli robiť vždy - žili s Pánom Ježišom, čítali si z Biblie, modlili sa. Tak, ako ich to naučil ich otec Casper, jednoducho a prirodzene žili svoj život, nech boli kdekoľvek.
Betsie 16.decembra 1944, vo veku 59 rokov, v Ravensbrücku zomrela. O dva týždne nato, na Nový rok 1945, bola Corrie - väzeň 66 730 - vo veku 52 rokov prepustená. Až o niekoľko rokov neskôr Corrie zistila, že jej prepustenie bola vlastne chyba jedného úradníka...
Okrem Betsie a otca Caspera zaplatili svojím životom za pomoc Židom aj ďalší príslušníci ich rodiny. Corrin starší brat Willem ochorel vo väzení na tuberkulózu, na ktorú neskôr vo veku 60 rokov zomrel a jeho syn Christiaan bol vo veku 24 rokov odvlečený do koncentračného tábora Bergen Belsen, kde tiež zomrel.
Návrat do Holandska
Po prepustení z Ravensbrücku sa Corrie vrátila späť do Holandska. Keď sa znova vrátila do civilizácie, tak sa jej zdalo, akoby prišla z pekla priamo do neba. Po prekročení holandských hraníc sa ocitla v kresťanskej nemocnici v Groningen, kde sa o ňu nejaký čas s láskou postarali. Zrazu žiadne príkazy a zákazy, dali jej teplé jedlo, namiesto šedých múrov farebné kvety, namiesto zatuchnutých slamníkov plných vší a bĺch čisté posteľné prádlo, namiesto strašných zvukov utrpenia krásna hudba... Corrie si po tom všetkom, čím prešla, dokázala nesmierne vážiť maličkosti, ktoré si bežný človek možno ani nevšíma a považuje ich za samozrejmosť. To, čo musela prežiť v koncentračnom tábore, navždy zmenilo jej pohľad na život a na svet.
Po čase sa jej podarilo vrátiť späť do Haarlemu do svojho domu Beje. Vojna ešte stále celkom neskončila, no na obnovenie spolupráce s Podzemím Corrie už nemala dostatok síl a ostražitosti a preto sa postupne začala venovať inej práci - spomenula si na slová svojej sestry Betsie, ktorá jej v Ravensbrücku hovorievala: "Musíme povedať ľuďom, čo sme tu zažili. Musíme im povedať, že niet takej hlbokej jamy, aby On (Boh) nebol ešte hlbšie. Budú nás počúvať, Corrie, pretože sme tu boli."(1) Betsie mala v koncentračnom tábore viaceré videnia o ich ďalšej práci, okrem iného videla dom zariadený pre ľudí utrápených vojnou. A tak Corrie po skončení vojny otvorila v Bloemendaale pod hlavičkou Nadácie Casper ten Boom centrum pre bývalých zajatcov a utečencov. A vo svojom dome Beje zriadila dokonca (čo dokázalo vtedy len málo ľudí pochopiť) útočište pre bývalých holandských zradcov a udavačov, ktorí boli teraz na okraji spoločnosti. Časom sa jej podarilo obyvateľov Bloemendaalu a Beje zjednotiť, uzdraviť ich zranené srdcia a naučiť ich láske a odpusteniu. Corrie presne vedela, čo ľudia poznačení vojnou a koncentračným táborom potrebujú - vedela, že sa potrebujú naučiť odpusteniu, len tak sa môžu plne uzdraviť z hrôz, ktoré museli prežiť.
Tuláčka pre Krista
O mnohých zážitkoch s Bohom, ktoré nazbierala počas svojho ťažkého života, Corrie nemohla mlčať. Vo veku 53 rokov začala cestovať a prednášať po celom Holandsku. Jej hlavnou témou bolo odpustenie, ktoré je možné len s Božou pomocou. Čoskoro prichádzali pozvania aj z iných krajín. Corrie bola hosťom vo viac ako 60 krajinách na všetkých kontinentoch, medzi inými navštívila aj vtedajšie Československo. Všade rozprávala o svojej ceste s Bohom. Označenie Tuláčka pre Krista sa stalo jej čestným titulom. Po niekoľkých rokoch znova nabrala odvahu vycestovať aj do Nemecka, do krajiny, ktorá v nej vyvolávala tie najbolestivejšie spomienky. Tu prežila aj jednu zo svojich najťažších skúšok, keď sa stretla so svojím bývalým dozorcom z Ravensbrücku, ktorý ju požiadal o odpustenie. Pre Corrie to bolo nesmierne ťažké, ale Pán jej dal silu zvládnuť aj tento zápas a pomohol jej úprimne zo srdca odpustiť. V Nemecku, v meste Darmstadt neďaleko od Berlína, zriadila v bývalom koncentračnom tábore ozdravovňu pre utečencov a bývalých väzňov. Všetkých, vždy a všade ubezpečovala o tom, že Ježiš je víťaz - to bolo heslo, ktoré viselo kedysi v dome Beje nad krbom a neskôr sa o ňom Corrie presvedčila aj vo svojom vlastnom živote.
Písanie kníh, filmy...
Po 33 rokoch neustáleho cestovania sa Corrie vo veku 86 rokov stiahla z misijnej práce a usadila sa v Kalifornii. Ani teraz však neprestala pracovať, písala knihy, natáčala filmy a šírila lásku a zvesť evanjelia všade a všetkým okolo seba...
Corrie napísala mnoho kníh, niekoľko z nich bolo preložených aj do slovenčiny alebo češtiny, napr.: Tulákem pro Krista, Ježíš je Vítěz, Odlesky Boží slávy, Pro každého dost... Asi najznámejšou knihou je jej autobiografia Útočište, v ktorej opisuje svoj príbeh od začiatku vojny, cez všetky útrapy väzenia a koncentračného tábora, až po obdobie krátko po vojne. Viac o jej ďalšom živote po vojne sa dočítate v knihe Corrie: Životy, ktorých sa dotkla od autorky Joan W. Brown. Asi najobsiahlejšou knihou o Corrie a jej rodine je A Visit to the Hiding Place: The Life-Changing Experiences of Corrie ten Boom, ktorá obsahuje okolo 200 fotografií a kompletný príbeh Corrie, zložený prevažne z jej vlastných výpovedí.
Corrie sa podieľala aj na výrobe niekoľkých filmov. V roku 1975 bola na podnet Billyho Grahama a pod vedením Jimma Colliera sfilmovaná kniha Útočište. Pre samotnú Corrie bolo natáčanie filmu veľmi bolestivé, pretože musela znova prežívať utrpenie celej rodiny. No napriek tomu sa do toho pustila a úspešne film aj dokončila. Poradcami pri filmovaní boli aj niektorí zo zachránených Židov, ktorí sa počas vojny ukrývali v Beje. Tento film mal veľký úspech a veľký dosah na mnoho ľudí, krotí vďaka nemu spoznali, a stále spoznávajú príbeh Corrie a predovšetkým silu viery v Boha. Film si získal dobrý ohlas aj u uznávaných kritikov.
Kedysi pred vojnou Corrie nechcela chodiť navštevovať väzňov, hoci jej otec to robieval, pretože sa bála väzenia. Ale po tom, ako strávila štyri mesiace na samotke v Scheveningene, zistila, akí sú ľudia vo väzení osamelí a ako veľmi potrebujú návštevy. Vtedy si povedala, že ak bude príležitosť, tak bude navštevovať väzňov a presne to po vojne aj robila. Pri tej príležitosti vznikol ďalší úspešný film Jednosmerné dvere (One Way Door with Corrie ten Boom). Film si okamžite získal u väzňov rešpekt a úctu, pretože väzni z filmu cítia, že táto úžasná usmievavá dáma presne vie, čo prežívajú, čím prechádzajú a že ich utrpenie jej nie je ľahostajné. Ako ona sama v jednom rozhovore povedala: "Ja viem, čo to znamená žiť za dverami, ktoré majú kľučku iba zvonku."(2)
Ocenenia
V roku 1962 bola Corrie v Holandsku povýšená do rytierskeho stavu (rovnako ako jej otec, ktorý tento titul dostal ešte pred druhou svetovou vojnou). Od holandskej kráľovnej bola vyznamenaná za hrdinské činy počas druhej svetovej vojny. Dostala doktorát literatúry na Massechussettskej univerzite a mnoho ďalších vyznamenaní od cirkevných a spoločenských organizácií.
Za utrpenie, ktoré znášala kvôli Židom, bola v Izraeli v roku 1967 ocenená titulom „Spravodlivý medzi národmi“. Za mestskými hradbami Jeruzalema stojí múzeum Yad Vashem - pamätník 6 miliónom Židom, ktorí boli umučení počas druhej svetovej vojny. V blízkosti múzea sa nachádza „Alej spravodlivých pohanov “ - olivový háj, kde je pri každom strome tabuľka s menom niekoho, kto sám nebol Žid a predsa pomáhal Židom. Tu stojí aj strom s tabuľkou: Rodina Ten Boom.
Múzeum
Dom Beje, ktorý bol útočišťom pre mnohých ľudí v núdzi, bol zrekonštruovaný a teraz sa v ňom nachádza múzeum. Nachádza sa tu veľa dokumentov, fotografií a iných predmetov zo života a práce Corrie a celej rodiny Ten Boom. K nahliadnutiu je aj zrekonštruovaný hodinársky obchod v prízemí a samozrejme tajná izba v Corrinej spálni. Je tu tiež vystavená väčšina kníh od a o Corrie. Vďaka práci rodiny Ten Boom, a tiež množstva ich priateľov a spolupracovníkov, sa podarilo zachrániť životy takmer 800 Židom. Corrie ten Boom Museum - The Hiding Place
Sláva a predsa skromnosť a pokora
Corrie sa stretávala s mnohými významnými ľuďmi. Bola to napr. holandská kráľovná, s ktorou sa stretávali k čítaniu Biblie a modlitbám. Dostala významné ocenenia, množstvo ľudí ju chválilo za jej prácu a mnohí jej jednoducho ďakovali za to, že ich priviedla ku Kristovi. No jej srdce zostávalo vždy pokorné. Corrie vedela, že všetka tá chvála a pocta patrí jedine Bohu a preto sa naučila predstavovať si každú jednu pochvalu ako krásny kvet a vždy večer tieto kvety pozbiera do kytice, ktorú s vďačnosťou predložila Pánovi.
Krásna stará dáma so šibalstvom v očiach
Corrie ten Boom toho vo svojom živote pre svoju vieru a pre Boží vyvolený národ veľa vytrpela. No zároveň aj veľa získala - Boh ju celý jej život formoval, mnohému naučil a tiež nesmierne požehnal. Nemám na mysli majetok a hmotné bohatstvo, ale nesmierne bohatstvo jej ducha a duše, z ktorého rozdávala plnými priehrštiami po celý svoj život. Dokonca aj v samom závere svojho života, keď už bola po dvoch mozgových príhodách pripútaná na lôžko, neprestávala okolo seba šíriť lásku a nádej, presne tak, ako kedysi jej matka. Corrie ani po tom všetko utrpení čo prežila počas vojny nestratila nádej, detskú vieru a úzke spojenie s Bohom. Nestratila ani zdravý humor a večné ohníčky šibalstva v očiach...
"V roku 1960 som s manželom Billym navštívila Švajčiarsko, kde sme sa stretli s Corrie. Vtedy som po prvý raz počula jej životné príbehy a môj najväčší dojem z toho stretnutia bol: Pán Boh previedol túto ženu cez všetku tú hrôzu a ona má napriek tomu všetkému šibalstvo v očiach! Corrie je naozaj veselým Božím dieťaťom." (Ruth Grahamová) (2)
Z toho všetkého, čo som o Corrie ten Boom čítala, videla a počula, na mňa táto žena pôsobí ako jednoduchá, skromná a napriek tomu nesmierne veľká osobnosť. Človek s jednoduchou detskou dôverou k Bohu a nekonečne veľkou nádejou. Človek, ktorý vždy viac myslel na druhých, ako na seba. Človek, ktorý napriek všetkému utrpeniu nezanevrel na život a dokázala si udržať pravú radosť a človek, ktorý vždy veril a žil v nádeji, že to najlepšie ešte len príde...
(Spracované podľa: Corrie ten Boom - Útočište, Joan W. Brown - Corrie: Životy, ktorých sa dotkla, Wikipedia a ďalšie; foto z internetu)
(1) - citované z knihy "Útočište"
(2) - citované z knihy "Corrie: Životy z ktorých sa dotkla"
Ďalšie informácie:
Corrie ten Boom Museum
Predigten von Corrie ten Boom - mp3
UNITED STATES HOLOCAUST MEMORIAL MUSEUM
Yad Vashem