hghjgljhljhôjh

11. 1. 2016

Cornelia Funkeová - Atramentové srdce

Počas vianočných sviatkov som relaxovala pri knihe Atramentové srdce od Cornelie Funkeovej. Možno ste videli film, ale ako to už býva, kniha je ešte lepšia. Do filmu sa nikdy nezmestí všetko a hlavne obmedzí človeku jeho predstavivosť, zatiaľ čo pri čítaní kníh predstavivosť nemá hraníc. Ja skrátka milujem čítanie kníh. Dostala som kedysi ponuku aj na elektronickú čítačku, ale to už nie je ono. Nie je nad to, keď človek drží v rukách skutočnú knihu, listuje v nej, počuje šuchot papiera, vidí koľko strán má za sebou a koľko ešte pred sebou, keď otočením prvého listu akoby odhŕňa oponu a vstupuje do príbehu...
Keď už sme pri tých knihách, hlavnými hrdinami Atramentového srdca sú reštaurátor kníh Mo, jeho 12-ročná dcéra Meggie a kopec kníh, z ktorých jedna hrala zvlášť dôležitú úlohu.
"Nemôžeme odcestovať, Mo!" povedala. "Prázdniny mám až o týždeň!"
"No a? Nie je to prvý raz, čo musím kvôli zákazke odísť i počas školského roka."
Mal pravdu. Dokonca sa to stávalo často: zakaždým, keď sa zastavil nejaký starožitník, zberateľ kníh alebo v nejakej knižnici potrebovali knihára a Mo získal zákazku, aby zbavil vzácne knihy plesne a prachu, alebo im ušil nový šat. Meggie sa domnievala, že pomenovanie knihár dostatočne nevystihovalo jeho prácu, preto mu pred niekoľkými rokmi nad jeho dielňou zavesila tabuľu, na ktorej stálo: Mortimer Folchart, knižný lekár. A tento knižný lekár nikdy neodchádzal k pacientom bez dcéry.
Je to čítanie plné pekných vyjadrení o knihách a samozrejme mu nechýba naozaj napínavá a tak trochu fantazijná rozprávková zápletka, ktorá vás odtrhne od reálneho sveta a svojím príbehom aspoň na chvíľu prekryje ten váš vlastný.
Atramentové srdce je príbeh o zvláštnom dare, o schopnosti vdýchnuť napísanému život, o schopnosti maľovať slovami obrazy plné farieb a pohybu – no v tomto prípade však za veľmi vysokú cenu. Je to zároveň príbeh o súdržnosti rodiny, o bojovaní jeden za druhého, o prinášaní obetí... No, nebudem prezrádzať viac, zvyšok si už musíte prečítať v knihe... 

V kostole s červenými múrmi zavládlo hrobové ticho... Kaprikornovi muži, súdiac podľa ich výrazu, tiež neboli vo svojej koži. Pozorovali Moa s nevraživosťou a strachom. Meggie tomu dobre rozumela. Možno už čoskoro zmizne jeden z nich v knihe, v ktorej Mo tak váhavo listoval. Povedal im Kaprikorn, čo sa môže stať? Vedel to vôbec on sám? Čo keď sa splní Moova obava, že zmizne ona? Alebo Elinor?
"Meggie," zašepkal, akoby počul jej myšlienky. "Pevne sa ma drž, dobre?"
Meggie prikývla a kŕčovito sa mu chytila pulóvra. Ako keby to mohlo pomôcť!
"Myslím, že som našiel správnu časť," zahlásil Mo do ticha. Naposledy pozrel na Kaprikorna, ešte raz na Elinor, odkašľal si - a začal.
Všetko zmizlo. Červené kostolné múry, tváre Kaprikornových mužov aj Kaprikorn na stoličke. Existoval už len Moov hlas a obrazy, ktoré sa tkali z písmen ako koberec na krosnách. Keby mohla Meggie ešte väčšmi nenávidieť Kaprikorna, bolo by to v tejto chvíli. On niesol vinu za to, že jej Mo nikdy predtým nečítal. Čo všetko jej mohol vyčarovať v izbe s hlasom, ktorý dával každému slovku inú príchuť a každej vete melódiu! Dokonca Kokerel zabudol na nôž a jazyky, ktoré chcel odrezať, a počúval s neprítomným pohľadom. Plocháč hľadel s takým nadšením, ako keby sa plavila pirátska loď s napnutými plachtami priamo cez okno kostola...

Ak vás príbeh zaujme, môžete siahnuť aj po ďalších častiach. Atramentové srdce je len prvá časť trilógie Atramentový svet. Keď bude príležitosť, plánujem prečítať aj zvyšné dva diely. Tie som sfilmované nevidela, takže netuším, ako bude príbeh pokračovať, nechám sa prekvapiť... 

Ešte zopár úryvkov z tejto zaujímavej knihy:

Niektoré knihy si človek musí vychutnať, iné zhltne naraz, a len malú hŕstku požuje a naozaj strávi.

Knihomoľ je vlastne diagnóza.

"Strach všetko zabíja," povedal raz Mo. "Zabíja rozum, srdce i predstavivosť."

Až v čase núdze sa ukáže, z akého dreva človeka vystrúhali.

V cudzine ťa nič neuteší tak ako pútavá knižka...

Knihy mali rady každého, kto ich otvoril, poskytovali mu istotu a priateľstvo a nič za to nežiadali, nikdy neodišli, dokonca ani vtedy, keď sa s nimi zle zaobchádzalo. Láska, pravda, krása, múdrosť a útecha zoči-voči smrti. Kto to povedal? Nejaký knihomoľ, nemohla si spomenúť na meno, len na slová. Slová sú nesmrteľné...

Existuje na svete niečo krajšie ako písmená? Kúzelné znamenia, hlasy mŕtvych, brána do nadpozemských svetov, ktoré sú lepšie ako tento, utešitelia, ktorí zaháňajú samotu. Ochrancovia tajomstiev, zvestovatelia pravdy...