hghjgljhljhôjh

10. 2. 2016

Život exota (14)

Nádcha už šťastlivo povolila, zase môžem dýchať nosom aj ústami bez väčšej bolesti, len s takým „bežným“ pálením. Síce to tentoraz trvalo o čosi dlhšie ako obvykle, ale vydržala som, prežila som. Na nádche je dobré to, že hoci ma poškodené sliznice poriadne potrápia, vždycky viem, že to zase prejde. Zato iné veci len tak ľahko neprejdú. Niekedy si človek skrátka musí priznať, že už nezvláda to, čo kedysi, že organizmus nefunguje tak, ako by mal a nedá sa inak, len sa tomu prispôsobiť.
Dlhé roky som bola zamestnaná v jednej firme ako vedúca výroby. Táto práca ma vždy bavila a stále baví, ale prináša so sebou aj istú mieru stresu a neustále tlaky zo všetkých strán - od nadriadených, podriadených, od zákazníkov... Robiť vedúcu funkciu skrátka vždy bolo a vždy aj bude spojené so zvýšenou záťažou, na tom sa nič nezmení, a môj oslabený organizmus to už nedokáže zvládať tak dobre ako kedysi. Všímala som si to už niekoľko mesiacov, ale akosi som si to nechcela priznať, možno som dúfala, že to prejde a zase naberiem kondičku. No nakoniec som predsa len dospela k záveru, že múr hlavou neprerazím a bude lepšie prispôsobiť sa realite. A preto som sa rozhodla požiadať zamestnávateľa o uvoľnenie z tejto vedúcej funkcie.
Nebolo to ľahké rozhodnutie. Bolo ťažké priznať si svoje nerovné sama pred sebou, priznať to verejne pred ľuďmi a ešte ťažšie je, toto rozhodnutie si aj udržať. Momentálne odovzdávam svoju prácu kolegyni, ktorá ju má prevziať po mne, čo je už samo o sebe náročná záležitosť a moje srdce mi to tiež neuľahčuje. Tak trochu sa búri, snaží sa ma prehovoriť, aby som to ešte skúsila, aby som sa nevzdávala niečoho, čo ma baví, čo som vždy robila rada. Presviedča ma, že to ešte nejako zvládnem, vydržím, že tí ľudia ma potrebujú. Ale na druhej strane, rozum mi jasne hovorí, že je čas na zmenu, že by nebolo múdre dohnať veci až do krajnosti, tak zdravotne ako aj pracovne. Nebolo by múdre čakať, kým padnem úplne dole nosom ja a kvôli mne aj výroba.
A okrem toho, pred Vianocami zase začal môj organizmus na niečo prudko reagovať neskutočným svrbením celého tela. Možno mi pribudla do zoznamu zakázaných vecí zase nejaká ďalšia potravina, ale podľa predbežných testov je možné aj to, že môjmu organizmu začalo vadiť pracovné prostredie, v ktorom sa denne pohybujem. Čas ešte ukáže, či bude stačiť len odstúpenie z vedúcej funkcie, alebo budem musieť aj celkom odísť z firmy, kde som si odpracovala dlhých 17 rokov. S odchodom z firmy budem musieť samozrejme opustiť aj dlhoročné vzťahy, ľudí, ktorí už boli zvyknutí na môjho exotického spoločníka Sjögrena, ktorí ma chápali a podporovali... a budem musieť niekde inde začínať úplne odznova a zatiaľ ani netuším kde.
Momentálne mi z toho nie je práve najľahšie, ale aj takéto veci patria k životu so Sjögrenom a nezostáva mi iné, len sa cez ne nejako prehrýzť a ísť ďalej. Ešteže sa mojím spolupútnikom nestal iba ujo Sjögren ale aj môj Boh, na ktorého sa môžem spoľahnúť, že sa o mňa postará, nech už sa bude diať čokoľvek.