(Izaiáš 8,18) Dnes doobeda, počas bohoslužby, ma zaujala jedna milá vec. Sme radi, že na bohoslužby chodia aj naše najmenšie deti, že si už od útleho detstva privykajú byť tam, kde sa oslavuje Boh a hlása Jeho slovo a zároveň sa učia poriadku a rešpektu k týmto vzácnym chvíľam.
Kúsok predo mnou sedel otec s jedným malým dievčatkom, ktoré však dnes akosi nemohlo pochopiť, že jej otec sa chce na chvíľu postaviť, aby sa pomodlil a ono by malo zatiaľ zostať sedieť na stoličke. Po chvíľke presviedčania otec zistil, že má na výber len z dvoch možností - nemodliť sa alebo stáť pri modlitbe aj s dieťaťom na rukách. A páčilo sa mi, že si vybral tú druhú možnosť. Nevzdal sa modlitby, ale vzal so sebou aj svoje dievčatko. Ja viem, že časom sa toto dievčatko bude musieť naučiť ticho sedieť a nechať svojho otca v pokoji sa modliť, ale pre dnes to bolo naozaj milé a pre mňa to bola pripomienka toho, ako môžeme aj my pristupovať k Bohu - v bezpečí náručia nášho Pána Ježiša Krista.