Po dlhom čase som sa znova na chvíľu zaoberala Jonášom. Na mojom blogu už nájdete zopár úvah nad týmto prorokom, ktoré som písala v minulosti. Tentoraz ma k uvažovaniu o Jonášovi priviedla kniha Putovanie s Jonášom od Denisa McBridea. Je to pomerne jednoduché a stručné zamyslenie nad príbehom tohto zvláštneho proroka, rozdelené do krátkych kapitol.
Pri čítaní knihy sa mi zdalo, že autor predstavuje Jonáša v príliš negatívnom svetle. Ale keď tak nad tým premýšľam, možno má aj pravdu, v Jonášovom príbehu nie je veľa momentov, z ktorých by sme si mohli brať pozitívny príklad. Je to prorok dosť tvrdohlavý, ktorý má poznanie o Bohu, ale napriek tomu, alebo možno práve preto sa snaží konať presne naopak.
Pozná Božie milosrdenstvo, no vzťahuje ho len na seba, keď volá o pomoc z útrob veľkej ryby, ale nedopraje ho ľuďom v Ninive. Dokonca je rozhnevaný až na smrť, keď si uvedomí, že Boh naozaj chce dať milosť niekomu, koho on nepovažuje za hodného. A možno je Jonášov problém v tom, že sa bál o svoju povesť proroka. Vedel, čo má v Ninive hlásať a na druhej strane si bol vedomý, že Boh môže napriek vyhlásenému súdu udeliť milosť. V závere knihy to aj sám hovorí: „Ach, Hospodin, či som to nepovedal, kým som bol vo svojej krajine? Preto som chcel predtým ujsť do Taršíša, lebo som vedel, že ty si Boh milostivý, ľútostivý, zhovievavý a bohatý v dobrote. Ty oľutuješ pohromu.“ (Jon 4,2) Niekedy je práve toto aj našim problémom. Máme strach vydať sa Bohu do služby, bojíme sa hovoriť s ľuďmi o Božích veciach, lebo nie sme si istí, ako sa Boh prejaví, či potvrdí naše slová, alebo budeme nakoniec vyzerať ako blázni. Na túto tému autor píše zopár dôležitých slov:
Jonáš vyzerá hlúpo, keď verejne uisťuje Ninivčanov o súde, ktorý ich nakoniec minie. Musí sa však naučiť, že proroctvo nie je o presnosti, ale o pokání. Ohlasovanie Božieho slova je o výzve ľuďom, aby sa nad sebou nanovo zamysleli. Zmysel ohlasovania je o možnosti zmeny; o prežívaní zázraku Božieho vykúpenia v našom živote. Áno, Jonáš síce stráca svoju tvár a cíti sa ako blázon, avšak jeho bláznovstvo je menej dôležité než spása ľudí. ... V službe Božieho slova musíš niekedy vyzerať ako blázon a zabudnúť na seba a na svoju túžbu po preukazovaní úcty, aby Pánovo slovo zaznelo mocne, aby ho všetci počuli, vnímali a pochopili. Niekedy musíš zahodiť svoj starostlivo budovaný imidž, aby ostatní mohli zakúsiť silu a moc spásy. Občas sa musíš vymaniť zo svojho uzavretého sveta... zľutovať sa nad druhými a radovať sa z ich vyslobodenia. (str. 123)
V Jonášovom príbehu je tiež vidieť, že Boh sa zaujíma o všetkých ľudí, nie len o Izrael. Dal príležitosť veľkému mestu hriešnikov mimo Izarelského národa, aby mohli v pokání dosiahnuť Jeho milosť. A zároveň má záujem aj o jednotlivca, preto príbeh nekončí v Ninive, ale Boh pokračuje s prácou na Jonášovi. Záleží Mu na tom, aby aj Jonáša priviedol k zmene myslenia, postoja, k zmene srdca. Či sa to nakoniec podarilo, to sa v Biblii nedozvedáme. Zrejme to nie je tým najpodstatnejším. To najdôležitejšie je, že Boh má záujem o každého jednotlivo. Každý človek má možnosť prichádzať k Bohu. Každému človeku Boh dáva možnosť zmeniť sa a je ochotný kvôli tomu s človekom hovoriť a trpezlivo ho viesť k správnemu poznaniu. Zároveň je Jonášov príbeh aj ukážkou toho, že Boh dáva novú šancu. Keď sa Jonášovi nedarí na prvý krát, Boh mu dáva novú príležitosť k službe. A keď Jonáš stále zanovito odmieta privlastniť si Boží postoj k hriešnikom, Boh s ním naďalej vytrvalo diskutuje a pracuje, nezlomí nad ním palicu.