Dietrich Bonhoeffer - Uprostred zla

Ako som nedávno na blogu spomenula, pri čítaní románu Zachráňte Amelie som si uvedomila, ako málo toho viem o Dietrichovi Bonhoefferovi. A tak som si na pomoc zobrala knihu od autorov Janet a Geoff Benge s názvom Dietrich Bonhoeffer - Uprostred zla. Je to Bonhoefferov životopis, v ktorom som sa dozvedela o tomto Božom služobníkovi veľa vecí.

Dietrich Bonhoeffer (1906 - 1945) sa narodil do početnej rodiny Karla a Pauly Bonhoefferových. Mal dve staršie sestry a troch starších bratov, jednu sestru dvojičku a jednu mladšiu sestru. Keď mal šesť rokov, s celou rodinou sa presťahovali z Vroclavi do Berlína, kde jeho otec, uznávaný psychiater, dostal prácu na Berlínskej univerzite. Jeho rodičia sa príliš nehlásili ku kresťanstvu. Všetky deti boli síce pokrstené v evanjelickej cirkvi, ale rodina len zriedka zašla do kostola. Ich matka videla, že v cirkvi nie je všetko tak, ako by malo byť, preto netrvala na návštevách kostola. Rozhodla sa v domácnosti viesť svoje deti k tomu, aby sa samé naučili čítať a študovať Bibliu. Každé ráno sa u nich v dome začínalo spoločnou pobožnosťou - čítali si biblický príbeh, spoločne sa modlili a spievali žalmy.

Prvé stretnutie s vojnou

Dva roky po ich prisťahovaní do Berlína vypukla prvá svetová vojna. Dietrich bol vtedy ešte len malý chlapec, ale videl dosť na to, aby pochopil, že vojna je zlá. Spočiatku sa ich vojna dotýkala tým, že museli riešiť rôzne obmedzenia, ako napr. nedostatok jedla, a počúvať smutné správy o zomieraní ľudí na fronte. No nakoniec museli dvaja Dietrichovi starší bratia narukovať a jeden z nich v tejto vojne zahynul. To zanechalo v rodine bolestivú jazvu.

Sen stať sa teológom

Dietrich v tom čase začal chodiť na gymnázium v Berlíne. Okrem toho, že bol výborným klaviristom (a tiež skladal vlastné piesne - texty aj hudbu), mal tajný sen stať sa teológom. Nebolo to ľahké, lebo otec bol známym psychiatrom a rodina bola známa tým, že nechodila do kostola. Keď to po čase oznámil rodine, spočiatku nenašiel veľa pochopenia. Hoci teológia pre ich rodinu nebola až takým neznámym pojmom, jeho starý otec z matkinej strany, August von Hase, bol známym teológom. Lenže v tej dobe povolanie teológa alebo farára nebolo ničím príťažlivé. Teológ nemal vyhliadky na postup v kariére, a ani evanjelická cirkev na tom mieste a v tom čase nemala príliš lichotivú povesť. Dietrich sa však nedal ničím odradiť. Na bratovu uštipačnú otázku: "Prečo by si sa zasvätil úbohej, slabej, nudnej a meštiackej inštitúcii, ako je cirkev?", Dietrich odvážne odpovedal: "V tom prípade ju musím zreformovať!"

Dietrich bol rozhodnutý ísť si za svojím snom, hoci ani on sám netušil, prečo ho to tak veľmi ťahá k teológii. Neskôr mu jeho matka darovala Bibliu po staršom bratovi, ktorý zahynul vo vojne. Táto Biblia bola pre Dietricha obzvlášť vzácna a rozhodol sa, že bude v nej čítať, koľko len bude môcť. Ponoril sa do jej štúdia a v škole sa zapísal na hebrejčinu a gréčtinu.

Štúdium teológie a objavovanie cirkvi

V roku 1923 Dietrich zmaturoval a dostal sa na univerzitu v Tübingene. Počas štúdia sa dostal na výlet do Talianska, kde sa v Ríme stretol veľmi zblízka s katolíckou cirkvou. Zaujal ho predovšetkým fakt, že tamojšia cirkev v sebe spájala tak rôznorodých ľudí, rôzneho pôvodu, z rôznych kultúr... a tiež z krajín, ktoré predtým vo vojne bojovali proti sebe. Šokovalo ho, že cirkev môže mať takýto presah, že môže byť viac ako len miestne spoločenstvo v rámci jedného národa, jednej rasy, jednej kultúry. Chcel sa o tom dozvedieť viac, bol odhodlaný zistiť, čo to cirkev vlastne je. A toto odhodlanie ho držalo po zvyšok jeho života. Snažil sa zistiť a potom aj ostatných veriacich naučiť, čo je to cirkev, alebo skôr čím má byť, a tiež čo je jej úlohou na tomto svete.

Po roku štúdia v Tübingene prestúpil na univerzitu v Berlíne, na jednu z najlepších fakúlt teológie v Nemecku. Jednou z požiadaviek štúdia bolo, aby sa zapojil do nejakej cirkevnej činnosti, začlenil sa do nejakého zboru. A tak začal chodiť do evanjelického kostola. Začal učiť nedeľnú besiedku a po krátkom čase sa ukázalo, že s deťmi mu to ide veľmi dobre. Neskôr sa venoval aj dospievajúcim chlapcom.

Vo veku 21 rokov, v roku 1927, spromoval s výborným prospechom. Mal pred sebou dve možnosti - zostať na univerzite alebo sa stať farárom a tým sa aktívne zapojiť do činnosti v cirkvi. Rodina chcela prvú možnosť, ale Dietricha srdce ťahalo aj k tej druhej, a preto sa rozhodol 1 rok stráviť ako asistent farára v Barcelone v nemecky hovoriacom evanjelickom zbore. Toto bol preňho veľmi pekný a podnetný čas. Založil tam detskú besiedku a skrze deti sa dostával k rodičom. Rád pozýval ľudí do kostola na bohoslužby, k počúvaniu Božieho slova. Po roku sa vrátil späť do Berlína dorobiť dizertačnú prácu, aby sa z neho stal docent.

V roku 1930 dostal Dietrich ponuku pokračovať v štúdiu v USA na teologickej škole v New Yorku. V tom čase už cítil, že situácia v Nemecku sa zhoršuje a počas štúdia neustále sledoval dianie doma. Zároveň sa v New Yorku opäť dozvedel niečo o cirkvi. Dostal sa tam do baptistického zboru, kde bol ohromený ich otvorenosťou pre ľudí rôznej farby pleti. Videl tam skutočné spoločenstvo, ktoré prekonalo rasizmus. Ten bol v tom čase v USA veľmi rozšírený a nevyhýbal sa ani cirkvi. Dietrich istý čas v tomto zbore pracoval a viedol detskú besiedku.

Práca na univerzite a práca v cirkvi

V júli 1931 sa Dietrich po ukončení štúdia vrátil späť do Berlína. Vrátil sa s novým, rozšíreným pohľadom na svet a na cirkev. V Berlíne sa stal docentom na univerzite, kde začal učiť teológiu. Koncom toho istého roku bol ordinovaný za farára a začal naplno pracovať aj v cirkvi.

Tušenie blížiaceho sa nebezpečenstva

Už krátko po 1. svetovej vojne sa začali v Nemecku objavovať protižidovské nálady, obvinenia, že Nemecko prehralo vojnu kvôli Židom a komunistom. Postupom času sa tieto negatívne nálady stupňovali. Vo vláde bolo veľa malých strán, ktoré neboli schopné viesť krajinu, chýbal silný vodca. Politická aj hospodárska situácia sa zhoršovala, a tým rástli aj nepokoje medzi ľuďmi.

Dietrich bol veľmi vnímavý človek a vytušil prichádzajúce nebezpečenstvo oveľa skôr, ako väčšina Nemcov. So znepokojením si prečítal Hitlerovu knihu Mein Kampf, a s ešte väčším znepokojením pozoroval, ako silnie Hitlerova nacistická strana. Mnohí Nemci to považovali za dobré, za prísľub chýbajúcej stability v krajine. Verili, že stabilitu získajú pod vedením silného vodcu. Ale Dietrich a jeho rodina patrili k tým, ktorí v tomto vývoji videli prichádzajúcu hrozbu.

V januári 1933 sa Hitler stal ríšskym kancelárom a začal otvorene podnecovať Nemcov k nenávisti voči iným národom. Prezentoval to ako niečo dobré, čo Nemecku pomôže chrániť svojich občanov. Tvrdil, že treba odstrániť všetkých, čo sú (podľa neho) hrozbou. Veci nabrali rýchly spád a Dietrich stále jasnejšie chápal, aké temné plány Hitler má. Hitler vydával dekréty a nariadenia, ktorými obmedzoval mnohé slobody Židov a postupne aj iných skupín obyvateľstva. A očakával ich dodržiavanie aj od cirkvi.

Otvorená reč k cirkvi

Dietrich bol znepokojený z celého diania. V cirkvi otvorene hovoril o hroziacom nebezpečenstve, vyzýval ju k činnosti, k zodpovednému postoju, k vernosti zásadám Písma. Varoval pred pasivitou. Dietrich bol presvedčený, že milosť, ktorú veriaci dostali od Pána Ježiša Krista, nebola lacná. Božieho Syna stála život, a tak ani jednotliví kresťania, a tiež cirkev ako celok, by nemali túto milosť prijímať pasívne. Nemali by sedieť a prizerať sa. Mali by byť rovnako, ako Ježiš Kristus, pripravení konať a prinášať obete. Viera v Ježiša Krista by sa nemala prejavovať iba slovami, slová majú byť v súlade s praktickým životom.

Nacisti tlačili na cirkev, aby sa postavila proti Židom, čo Dietrich považoval za veľmi zlé. Pre Dietricha cirkev predstavovala spoločenstvo otvorené všetkým národom a rasám. Nehovoriac o tom, že Židia boli Božím národom a sám Ježiš Kristus - hlava cirkvi - prišiel na tento svet ako Žid. No predstavitelia tamojšej cirkvi v tom čase ešte nevnímali prichádzajúce nebezpečenstvo. Rovnako, ako mnoho ostatných Nemcov, aj cirkev ešte stále vnímala Hitlera ako vodcu, ktorý prinesie Nemecku chýbajúcu stabilitu a následne pokoj. Dúfali, že aj veci v cirkvi sa postupne nejako utrasú. Mnohí sa tiež báli vzoprieť nacistom, čo v tom čase nebolo ničím výnimočným ani nepochopiteľným. Hitler získaval stále väčšiu moc a bolo nebezpečné sa mu vzpierať.

Novozaložená Vyznávajúca cirkev 

Na jeseň 1933 odišiel Dietrich do Londýna, kde dostal za úlohu viesť dva nemecky hovoriace zbory. Stále bol však spätý s dianím v Nemecku a podieľal sa na založení novej Vyznávajúcej cirkvi. Tá sa mala oddeliť od oficiálnej cirkvi a napriek všetkým hrozbám sa odvážne držať zásad Písma. Bola postavená na slovách z Matúša 10,32: "Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, vyznám i ja pred svojím Otcom, ktorý je v nebesiach." Po roku a pol, v apríli 1935, sa Dietrich opäť vrátil do Nemecka, lebo túžil byť s tamojšou cirkvou. Vrátil sa, aby vyučoval nových farárov. Neprestával sa zaoberať otázkou, čo je podstatou cirkvi a aká má byť, a viedol k tomu aj svojich študentov. Dietricha táto práca - učenie farárov vo Vyznávajúcej cirkvi - stála miesto na univerzite v Berlíne. Dietrich aj s Vyznávajúcou cirkvou to mali stále ťažšie, Hitlerovi sa ich činnosť a postoje vôbec nepáčili. Gestapo začalo zatýkať farárov a zatvorili aj seminár, ktorý Dietrich viedol. Dietrich sa nevzdal a hľadal si iné uplatnenie, ako by mohol pomáhať cirkvi. Ako sa situácia v Nemecku zhoršovala, uvedomil si, že práca v cirkvi nestačí. Chcel urobiť viac, a tak sa zapojil do tajného sprisahania proti Hitlerovi.

Opäť v zahraničí, no srdcom stále doma

V tom čase dostal Dietrich opäť ponuku odísť z krajiny. Mal ísť učiť do New Yorku a keďže sa chcel vyhnúť narukovaniu, aby nemusel bojovať so zbraňou v ruke, túto ponuku prijal. Ale nedalo mu to pokoja, nedokázal tam zostať a po krátkom čase sa vrátil späť do Nemecka. Jeho srdce bolo skrátka späté s cirkvou v Nemecku.

Hoci Dietrich vedel, aká hrozba sa na Nemecko valí, hoci mal vo svojom živote viaceré príležitosti zostať v zahraničí, znova a znova sa vracal domov. Niektorí ho nahovárali, aby sa ukryl v zahraničí, aby zachoval svoj život na obdobie po vojne, kedy bude cirkev tiež potrebovať pomoc a nové vybudovanie. Ale Dietrich nedokázal opustiť svojich bratov a sestry. Nedokázal zostať v bezpečí, zatiaľ čo cirkev v jeho domovine bola vystavená nebezpečenstvu.

Začiatok vojny a práca v odboji

Krátko na to sa skutočne začala vojna, ktorej sa Dietrich obával. Začalo sa kruté a početné vraždenie všetkých nepohodlných ľudí a budovanie čistej árijskej rasy. Rozbehlo sa aj sprisahanie proti Hitlerovi, ktorého sa Dietrich účastnil. Dietrich sa tiež stal dvojitým agentom pre odboj. Začal pracovať pre Nemeckú vojenskú správu a zároveň posielal informácie štátom Dohody. Okrem účasti na sprisahaní a práci agenta sa Dietrich pripojil aj k tým, ktorí pomáhali Židom.

Zatknutie, väznenie a koniec pozemského života

V apríli 1943 bol Dietrich zatknutý. Čoskoro na to sa dozvedel, že je odsúdený na trest smrti, no snažil sa tomu nepoddať. Vymyslel si plán, ako sa stále zameriavať na Boha. Z nejakého dôvodu mu nechali v cele jeho Bibliu a tak každý deň začínal jej čítaním, spievaním žalmu, meditáciou, zapamätávaním si veršov z Písma, a tiež fyzickým cvičením.

Dietrich bol väznený pomerne dlho, zhruba dva roky. Za ten čas sa snažil pri výsluchoch nič neprezradiť, aby ochránil ostatných z odboja, v ktorom boli zapojení aj viacerí členovia jeho rodiny. A tiež sa snažil slúžiť ľuďom naokolo - ostatným väzňom i dozorcom. Vedeli o ňom, že je farár, a tak chodili za ním po rady a on sa za nich modlil. Vďaka tomu sa mu dostalo trošku voľnosti vo väzení a mohol tam prežívať pokojnejší čas, čo však nezmenilo jeho konečný údel.

Neskôr ho previezli do zopár ďalších väzníc. Raz mal dokonca šancu utiecť z väzenia, ale obával sa, že by to tvrdo dopadlo na zvyšok jeho rodiny. Preto túto príležitosť nevyužil a poctivo čakal na svoj rozsudok. Napokon ukončil svoju cestu v koncentračnom tábore Flossenbürg. Keď ho tam priviezli, Dietrich cítil, že toto je jeho koniec. Svoju záchranu videl jedine v tom, že by práve v tú noc prišli spojenecké vojská a oslobodili tábor. Ale nestalo sa a na ďalší deň ráno sa Dietrich musel postaviť zoči-voči smrti. V to ráno bol popravený obesením on i ďalší uväznení členovia odboja. Dva týždne po jeho poprave americké vojská skutočne prišli a tábor oslobodili a o zhruba ďalšie dva týždne Nemecko kapitulovalo. Toho sa však už Dietrich nedožil.

V knihe sa dočítate ďalšie podrobnosti a zaujímavosti z Bonhoefferovho života. V závere knihy tiež nájdete niekoľko fotografií Dietricha a jeho rodiny, a tiež sa dozviete niečo o pamätných miestach, ktoré sú pripomienkou na tohto odvážneho a verného Božieho muža.

Zlo vždy zostane zlom, aj keď sa ukrýva pod plášťom dobrých úmyslov

Bonhoefferov životopis a celkovo príbehy z obdobia 2. svetovej vojny sa nečítajú ľahko. Ale je dobré si z času na čas pripomenúť aj takéto ťažké udalosti. Je dobré si pripomenúť, kam to až môže zájsť, ak ľudstvo podľahne klamu, že zlo nie je až také zlé, ak sa jasne nepostaví na stranu dobra. Vidí sa mi, že v dnešnej dobe to znova začína byť aktuálnou otázkou, znova sa vynárajú hlasy, ktoré sa pokúšajú ukryť zlo pod pláštik ušľachtilého cieľa. A preto treba mladej generácii neustále pripomínať, že takýto postoj sme tu už mali a viedlo to k obrovskej katastrofe, k neopísateľnému utrpeniu. A bolo veľmi ťažké tento stav zvrátiť, keď sa už raz rozbehol.