Žid, ktorý spoznal Mesiáša
Rozhovor s Dr. Arnoldom Fruchtenbaumom
Vzácnym hosťom tejto Klubovne Rádia 7 je Arnold Fruchtenbaum. Je to mesiášsky Žid s osobitou životnou históriou a s prácou, ktorú koná. Vítam ho v štúdiu Rádia 7.
Ďakujem za prijatie a teším sa, že môžem byť medzi vami.
Na začiatok sa chcem opýtať, aké bolo Vaše rodinné pozadie.
Z otcovej strany moja rodina pochádza z Poľska. Môj otec mal veľmi prísnu chasidskú výchovu. Chasidi predstavujú jeden druh židovskej ultraortodoxie. Keď bolo na začiatku 2. svetovej vojny Poľsko napadnuté, môjmu otcovi sa podarilo uniknúť na územie vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Hoci o ňom úrady vedeli, že je Žid na úteku pred nacistami, obvinili ho, že je nacistický špión a poslali ho do koncentračného tábora na Sibíri. Tam prežil dva roky nútených prác. Keď Nemecko porušilo zmluvu so Sovietskym zväzom a napadlo ho a Rusi potrebovali podporu poľskej exilovej vlády v Anglicku, otca spolu s inými poľskými občanmi prepustili. Zostal však na Sibíri do konca vojny.
Moja matka vyrástla vo vtedajšej autonómnej nemecky hovoriacej oblasti v Sovietskom zväze. Keď Nemci napadli Rusko, táto autonómna republika bola zrušená a nemecky hovoriaci občania boli vysťahovaní na Sibír. Moja matka si potrebovala vybaviť identifikačné doklady a tak spoznala môjho otca, ktorý pracoval ako fotograf. Vzali sa a ja som sa potom narodil na Sibíri v roku 1943.
Po vojne sme sa presťahovali a žili sme v malej židovskej komunite v poľskom meste Łódź. Asi po roku tu na Veľkú Noc vypukli antisemitské nepokoje kvôli vymyslenému obvineniu, že Židia unášajú kresťanské deti a ich krv používajú pri výrobe macesov. V tom čase Izraelčania rozbehli tajnú podzemnú operáciu s cieľom dostať čím viac Židov do Palestíny. Podplatili poľských pohraničníkov americkými cigaretami. Jeden kartón cigariet kúpil slobodu pre jednu židovskú rodinu. Takže hoci fajčenie škodí vášmu zdraviu, môjmu bolo prospešné.
Vnímali ste tieto antisemitské útoky ako dieťa?
Prenasledovanie Židov má dlhú históriu, siaha až do 4. storočia nášho letopočtu. Až 95% prenasledovania sa dialo v mene Krista, v mene cirkvi, v mene kríža. Vytvorilo to jasný pocit oddelenia: my a oni. My sme Židia a oni sú kresťania, ktorí v mene Krista prenasledujú Židov. Toto vnímanie v mysli Židov pretrváva doteraz a predstavuje vážnu bariéru pre židovskú evanjelizáciu.
Ja osobne nemám živé spomienky na moje detstvo v Rusku alebo Poľsku. Moje prvé spomienky sa vzťahujú na putovanie cez územie vtedajšieho Československa. Z poľskej hranice až na rakúsku sme išli pešo a trvalo to sedem mesiacov. Odvtedy som mal to povedomie, že my sme Židia a preto nás prenasledujú.
Ako vaša cesta prebiehala ďalej? Dostali ste sa až do Izraela?
Nie celkom. Deň pred prekročením rakúskej hranice v Československu padla vláda a moc uchopili komunisti. Namiesto českých pohraničníkov strážili hranicu Rusi. S Rusmi sme však žiadnu dohodu nemali, a tak sme sa museli ukrývať v lesoch, kým sa nájde riešenie. Rusi mali pokyn neprepúšťať nikoho okrem istých Grékov, ktorí sa z táborov vracali domov. Takže sme spálili svoje cestovné doklady a vydávali sme sa za skupinu Grékov, hoci nikto z nás nebol Grék, nevedeli sme ani slovo po grécky. Ale to nevedela ani ruská stráž. Tak sa nám podarilo dostať do Rakúska. Spája sa mi to s veršom z listu Rimanom 1,16: bol som „najprv Žid, a potom (na jeden deň) aj Grék“.
Ďalej sme mali namierené do Palestíny, kde v tom čase ešte nebol štát Izrael. Ale kvôli udalostiam, ktoré tam prebiehali, sme sa dostali do americkej okupačnej zóny v západnom Nemecku a ďalších 5 rokov sme strávili v rôznych táboroch pre utečencov. Napokon sme získali štatút imigrantov v USA, kde som sa dostal vo svojich 8 rokoch.
Ešte v Nemecku v meste Ulm nás oslovil luteránsky pastor, ktorý zastupoval jednu mesiášsku židovskú organizáciu z New Yorku. Poskytovali židovským utečencom oblečenie zdarma a tak nadväzovali prvý kontakt s nimi. Keď počul, že si vybavujeme papiere na vysťahovanie do USA, dal nám evanjelizačný časopis Chosen People (Vyvolený ľud). Moja mama ani nerozumela, čo sú oni zač, ale pochopila, že nám môžu pomôcť, keď sa dostaneme do Ameriky. Z časopisu si odložila len útržok zo zadnej strany obálky, na ktorej bola adresa ústredia, a tri roky ho opatrovala medzi svojimi dokladmi. Napokon v roku 1951 sme dostali všetky povolenia a tak sme sa presťahovali do Ameriky, kde sme sa v New Yorku pripojili k židovskej komunite. Mama navštívila spomínanú organizáciu na adrese, ktorú mala odloženú, ale vtedy ešte nevedela hovoriť po anglicky, a nikto tam prítomný nevedel po rusky ani po poľsky ani po nemecky ani jidiš, ktorým moja mama rozumela. Len si poznačili jej meno a adresu a povedali, že o nejaký čas nás budú kontaktovať.
Lenže „o nejaký čas“ bolo až o šesť rokov neskôr. Ich program mal svoje slabiny. Potom však otvorili novú pobočku len dva kilometre od nášho bydliska. A tak sme dostali pozvanie na „židovsko-kresťanské stretnutie“, ako to vtedy nazývali.
Aké to bolo, stretnúť mesiášskych Židov?
Môj otec už pred začiatkom vojny opustil chasidskú komunitu a ja som už vyrastal v takom širšom, menej prísnom, ortodoxnom prostredí. Otec čítaval hebrejskú Bibliu a prekladal mi to do poľštiny alebo jidiš. Tak som získal slušné poznanie hebrejskej Biblie (čo kresťania nazývajú Starý zákon). Pozvanie na „židovsko-kresťanské stretnutie“ ma prekvapilo. Podľa mňa v tom bolo protirečenie. Buď ste boli Žid alebo kresťan, ale nemohli ste byť oboje. Pripadalo mi to ako schizofrénia, myslel som si, že dotyčný v tom musí mať zmätok. Išiel som tam zo zvedavosti.
Bola to maličká miestnosť. Sedel som vzadu a počúval, o čom sa hovorí. Čím dlhšie hovorili, tým viac som bol nahnevaný. Ani mi tak nevadilo, že je to skupina Židov, ktorí hovoria o Ježišovi. Niečo také som čakal. Ale znepokojovalo ma, že pritom používali našu hebrejskú Bibliu. Vyrástol som s tým porozumením, že my Židia máme svoju Bibliu a kresťania majú svoju – Nový zákon. Vedeli sme o tom, že v ich Biblii sa hovorí o tom ich Bohu, o Ježišovi. Ale načakal som, že niečo o ňom bude v mojej Biblii. Po celý večer dôkladne prechádzali rôznymi textami z hebrejskej Biblie a len kde-tu pridali niečo z Novej zmluvy. Z môjho pohľadu to bola riadna chucpe (opovážlivosť).
Muž, ktorý ma tam pozval, sa ma pýtal, čo sa deje. Videl, že ešte nie som pripravený pre evanjelium. Ponúkol mi Novú zmluvu, aby som si ju zobral domov a vyzval ma, aby som si ju sám prečítal a zhodnotil, či Ježiš nenaplnil, čo bolo predpovedané o Mesiášovi. Súhlasil som nie preto, že by som bol človek s otvorenou mysľou, ale aby som týmto schizofrenikom raz a navždy ukázal, ako sa mýlia. To, čo som čítal, vôbec nezodpovedalo mojim očakávaniam. Myslel som si, že tam bude niečo o veľkých vyzdobených kostoloch s farebnými oknami, o kňazoch s dlhými sutanami, ktorí mávajú krížmi a kadidlom. A o tých ľuďoch, čo zabíjajú Židov v Ježišovom mene. A zrazu som čítal veľmi židovskú knihu, nie veľmi odlišnú od iných židovských kníh, čo som poznal. Upútal ma hneď prvý verš: „Rodokmeň Ježiša, Mesiáša, syna Dávida, syna Abraháma.“ (Mt 1,1) Sotva môžete povedať viac židovskú vetu. Židovský charakter tej knihy ma doslova vťahoval, nemohol som prestať čítať. Keď som dočítal, bol som stále riadne zmätený, ale už som nebol nahnevaný.
Znova som išiel na stretnutie a vyhľadal som človeka, čo ma tam prvýkrát pozval. Pomohol mi vidieť proroctvá a predpovede zo Starej zmluvy o Mesiášovi, aby som si sám mohol skontrolovať, či ich Ježiš naplnil. A kým sa ten večer skončil, bol som veriaci v Mesiáša. Sám som sa stal „schizofrenikom“.
Koľko rokov ste vtedy mali?
Mal som trinásť rokov. Za prvý rok odvtedy, ako som uveril, sa nič nezmenilo. Rodičia si mysleli, že som mladý a že z toho vyrastiem. No potom sme sa odsťahovali z New Yorku do Kalifornie, kde sme mali príbuzných. Z toho začal byť môj otec nervózny. Štyri roky som tam chodil na strednú školu a v tom čase postupne rástol odpor môjho otca. Zakázal mi čítať akúkoľvek časť Biblie. Nedovolil mi chodiť na žiadne stretnutia, kde boli Židia s nežidmi. V poslednom ročníku sa úplne prestal so mnou zhovárať. A dva mesiace pred ukončením školy mi poslal cez moju mamu odkaz, že keď skončím školu, musím odísť z domu.
Vtedy som už nebol jediným dieťaťom v rodine. V Nemecku sa mi narodil brat a sestra. V New York City sa narodil ďalší brat. A v Kalifornii sa narodili ešte ďalšie tri sestry – to už potom, ako som bol vyhnaný z domu. Podarilo sa mi získať prácu ako vrátnik a upratovač v evanjelickom zbore a našporil som si 120 dolárov, čo boli vtedy v roku 1962 slušné peniaze. Čítal som si v liste Filipanom zasľúbenie: „Môj Boh vám splní každú vašu potrebu podľa svojho bohatstva v sláve skrze Krista Ježiša.“ (Flp 4,19) S týmto veršom v pamäti i na papieriku vo vrecku som sa začal prepracúvať z Kalifornie naspäť do New York City.
Ako ste sa tam uchytili?
Trvalo mi dva týždne, kým som prešiel naprieč celú krajinu, a cestou som si začal overovať platnosť tohto verša. Pán Boh mi zakaždým zabezpečil cestovné z jedného mesta do nasledujúceho. Poskytol mi tu nocľah, tam jedlo. Kým som prišiel do New Yorku, minul som len 17 dolárov z tých pôvodných 120. To leto som začal pracovať ako dobrovoľník v mesiášskom židovskom biblickom tábore za jedlo a ubytovanie. V septembri som začal študovať na biblickej škole. Štúdium tam stálo dvetisíc dolárov ročne. Na konci leta som mal iba dva doláre – to by mi dlho nevystačilo. Chcel som odložiť nástup do školy o rok a zarábať, ale Pán Boh mi to nedovolil. Sľúbil mi, že sa o mňa postará, a tak sa i dialo. Každý semester stál 750 dolárov. No na konci prvého som mal nielen zaplatené účty, ale aj preplatok. Spolužiak, ktorý pracoval vo finančnej kancelárii školy, mi večer v jedálni hovorí: „Ty musíš byť naozaj Žid!“ Tak to išlo po celé štúdium, ktoré som ukončil v roku 1966.
Vtedy som si navykol na spôsob, ktorý som si zachoval dodnes. Nikdy nikomu otvorene nehovorím, aké mám osobné potreby. Nežiadam nikoho o príspevky na konkrétne veci. Možno by ľudia prispeli zo súcitu, ale nie na základe Božieho vedenia. Vždy, keď bol čas na ďalšiu splátku školného alebo stravného, peniaze na to boli.
Potom som sa prihlásil na zvláštny program na Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme. Tam sa požadovalo zaplatiť školné 2 400 dolárov vopred. Počas prázdnin sa mi podarilo našporiť 800. Keď som si už mal kúpiť letenku do Izraela, dostal som list od americkej vlády, že mi poskytujú štipendium 1 624 dolárov, ale pod podmienkou, že pôjdem študovať do Izraela, a nikde inde. S takou podmienkou sa dalo žiť. Tak som zažil úžasné 14-mesačné štúdium na Hebrejskej univerzite. Bol to zároveň čas šesťdňovej vojny. Štúdium som ukončil 2 mesiace po vojne a vrátil som sa do New York City.
Čakalo vás ďalšie štúdium, práca alebo založenie rodiny?
Štyri roky po návrate z Izraela som ešte študoval na Dallaskom teologickom seminári. Oženil som sa medzi prvým a druhým ročníkom. Moju manželku som spoznal sedem rokov predtým, ako sme sa vzali. Už vtedy som jej začal dvoriť, ale ona bola veľmi tvrdý oriešok. Až po siedmich rokoch uvidela svetlo a privolila – takže som o ňu musel usilovať toľko, ako Jákob. Pred svadbou som bol z tejto podobnosti s Jákobovým príbehom trochu vydesený, lebo ona mala dve sestry. Na židovskej svadbe ženíchov družba vezme pohár na víno, položí na zem a ženích ho rozpučí nohou. Do tej chvíle si to môže rozmyslieť a vycúvať, ale po rozbití pohára už nie, už ste ženatý. Keď mi družba položil pohár k nohe, nadvihol som žene, stojacej vedľa mňa, závoj, aby som sa uistil, že je to tá pravá, a až potom som rozpučil pohár. V júni tohto roka je to 51 rokov, čo sme spolu.
V tom čase sa akosi zastavil ten zázračný prísun Božieho zaopatrenia. Mal som však prácu na čiastočný úväzok a manželka bola tiež zamestnaná, takže to pokrylo naše potreby. Po ukončení štúdia sme obaja opustili zamestnanie a presťahovali sme sa do Izraela. Tam sme nemali pracovné povolenie, takže sme sa museli spoľahnúť na Pána, že sa postará. No po dvoch rokoch služby naše aktivity rozhnevali miestnych farizejov, takže sme boli vyhostení z krajiny.
Takže ste sa vrátili domov do USA…
Áno, dva roky som bol redaktorom toho časopisu, ktorého obálku dostala moja matka v Nemecku, čo v konečnom dôsledku viedlo k tomu, že som v Amerike uveril v Krista. Potom som dostal ďalšie pracovné miesto v San Antonio, Texas. Tam som pracoval dva roky ako redaktor mesiášskeho rozhlasového vysielania a vyučujúci. Ale už vtedy mi Pán Boh kládol na srdce založenie iného druhu židovskej služby. To bola posledná vec, ktorú by som chcel robiť – zakladať nejakú novú organizáciu. Ale ukázalo sa, že práve k niečomu takému ma Pán Boh pripravoval všetkými predošlými skúsenosťami. Takže som sa rozišiel s rozhlasovou službou a založil som Ariel Ministries.
Povedzte nám viac o tejto službe.
Ariel po hebrejsky znamená Boží Lev. To vyjadruje našu vieru, že Ješua je Mesiáš. Biblia o ňom hovorí ako o Levovi z kmeňa Júda. Naša služba sa opiera o dva princípy. To prvé je, že chceme niesť evanjelium židovskému národu. To robia aj iné organizácie, a úspešne. Ale jedinečné na Ariel je systematické vyučovanie Biblie z perspektívy mesiášskeho judaizmu. Ukazujeme, ako to, čo píšu evanjeliá, zapadá do celkového kontextu judaizmu 1. storočia. A tiež vyučujeme Boží program pre Izrael, zahŕňajúci minulosť, prítomnosť i budúcnosť.
Spomínali ste, že Ariel Ministries sa zameriava na štúdium Písma z mesiášskej židovskej perspektívy. Môžete nám dať ochutnávku toho, ako to vyzerá? Pozrime sa napríklad na Ježišovu Reč na vrchu, ktorú zaznamenáva evanjelista Matúš v kapitolách 5-7. Čo v nej vidíte ako Žid?
Názov Reč na vrchu obsahuje geografický údaj: Ježiš predniesol tento prejav na nejakom vrchu. Ale nič to neprezrádza o jej obsahu. Táto reč nie je Ústavou mesiášskeho kráľovstva. To by sa musela vyjadriť ku všetkým 613 prikázaniam z Mojžišovho zákona. Nie je to spôsob, ako si získať spasenie. To je vždy z milosti skrze vieru, nie zo skutkov; je to pravidlo pre život tých, čo už veria. Nie je to ani kresťanská alebo cirkevná etika pre našu dobu. Je tam napríklad pravidlo o prinášaní obetí na oltár – to sa teraz v cirkvi nedeje. Hovorí nejaké veci, ktoré sa neskôr stanú základom etiky pre našu dobu; to poznáte podľa toho, ktoré veci sú ďalej zopakované v evanjeliách alebo epištolách. Čo je to teda?
Je to Mesiášova interpretácia pravej spravodlivosti pod Mojžišovým zákonom v protiklade s farizejskou interpretáciou. Farizejom vždy išlo len o vonkajšie prispôsobenie sa požiadavkám zákona. Človek neporušil zákon, kým fyzicky nevykonal zakázaný skutok. Ale podľa Mesiáša to nie je správne. Napríklad podľa farizejov si neporušil prikázanie Nezabiješ!, kým si doslova nespáchal vraždu. Ježiš nesúhlasí; literu si pred spáchaním vraždy neporušil, ale spravodlivosť už bola porušená. Už pred zločinom vraždy mal niekto vnútorný postoj nepriateľstva v srdci, a už vtedy porušil spravodlivosť, bez ohľadu nato, či bol potom zločin dokonaný. Keď nazveš niekoho Ráka, čo je po aramejsky prázdna hlava, už si sa prehrešil. To sa netýka chlapčenských prekáračiek zo žartu, ale nadávaniu z nepriateľstva. A tento motív sa v Reči na vrchu sústavne opakuje. „Oni hovoria… ale ja vám hovorím…“
A na konci Reči sú židovskí poslucháči postavení pred voľbu. Môžu sa usilovať o dosiahnutie spravodlivosti podľa návodu farizejov – ale to je ako stavať dom na piesku. Každá taká stavba sa jedného dňa zosype. Alebo môžeš stavať na pevnom základe Ježišovej interpretácie zákona, a ten je ako skala. Každá stavba na takom základe obstojí. Toto hovorí Reč na vrchu v jej vlastnom kontexte.
Ak máte záujem o naše vyučovanie, môžete navštíviť stránku www.ariel.org, tá má veľa materiálov v angličtine, ale niečo aj v iných jazykoch vrátane češtiny. Tak môžete spoznať viac z toho, čo naša služba prináša.
Ďakujeme veľmi pekne za návštevu Rádia 7 a prajeme vám Božiu priazeň v Jeho službe.