Autori Príručky hovoria o viacerých problémoch, ktoré nám môžu brániť správne prenášať biblické texty do súčasnosti. Jedným z problémov je nedostatočná dôslednosť pri čítaní epištol. Často vnášame do textov (často aj neúmyselne) svoje cirkevné tradície, svoje kultúrne normy, skúsenosti, potreby či starosti. Výsledkom môže byť selektívny prístup a „obchádzanie“ niektorých pasáží, alebo ich nesprávne uplatnenie.
Dve základné pravidlá
Autori sa opäť vracajú k základnému pravidlu, o ktorom som písala v prvom článku: Pri výklade biblických textov pre súčasnosť by sme mali mať vždy na mysli, že pre nás dnes nebude biblický text znamenať niečo, čo nikdy vo svojom pôvodnom význame pre pôvodného autora alebo poslucháčov znamenať nemohol. Inými slovami: biblické texty pre nás dnes znamenajú predovšetkým to, čo chcel Boh vyjadriť aj vtedy a tam. K tomu je samozrejme dôležité správne poznanie historického pozadia – správny historický výklad. Nie vždy nám toto pravidlo pomôže zistiť, čo daný text znamená v dnešnej dobe, ale určite nám pomôže vymedziť, čo znamenať nemôže.
Druhé pravidlo znie: V prípadoch, kde máme s prostredím 1. storočia zrovnateľné okolnosti, je Božie slovo pre nás dnes rovnaké, ako bolo pre nich vtedy a tam. Doteraz napríklad platí, že „všetci zhrešili“, alebo, že „sme spasení milosťou skrze vieru“ atď.
Ale v epištolách nachádzame kopec nie celkom zrovnateľných vecí s dnešnou dobou a tu nastáva problém.
Problémy prenosu do dnešnej doby
A.) Prvým problémom je rozšírené využitie. Je legálne rozširovať aplikáciu biblických textov aj na širšie kontexty, alebo mierne odlišné od 1. storočia? Toto je trochu zložitá otázka, ja som si z nej zapamätala aspoň to základné: širšie využitie biblických textov je v poriadku vtedy, ak sú v Biblii spomínané na viacerých miestach vo viacerých okolnostiach. Podľa toho sa dá usúdiť, že daná biblická pravda nie je obmedzená len na jedno jediné využitie.
B.) Ďalším problémom sú nezrovnateľné okolnosti. Tento problém sa spája s textami v epištolách, ktoré hovoria o takých otázkach 1. storočia, aké z veľkej časti nemajú v 21. storočí žiaden proťajšok, alebo je ich výskyt veľmi nepravdepodobný. Ako nás môžu takéto texty osloviť? A môžu nás vôbec osloviť? Správny prenos týchto textov do dnešnej doby by mal podľa autorov Príručky pozostávať z dvoch krokov:
1. Musíme si zistiť historické pozadie a dávať obzvlášť pozor, aby sme počuli, čo Boh skutočne hovoril poslucháčom vtedy a tam. Vo väčšine prípadov nájdeme v takýchto textoch sformulovaný jasný princíp, ktorý obvykle presahuje historické hranice.
2. Keď odhalíme v texte sformulovaný princíp, tento princíp – a to je veľmi dôležité – sa nestáva úplne nadčasovým, aby sa mohol uplatňovať náhodne kedykoľvek a kdekoľvek. Autori Príručky sa domnievajú, že takéto princípy treba uplatňovať naozaj pozorne a pokiaľ možno na zrovnateľné situácie.
Pri takýchto problematických textoch si tiež treba všímať a rozlišovať, ktoré informácie v nich sú podružné a ktoré podstatné. K tomu nám môže napomôcť zopár vodítok:
1. Čo epištoly v ich dobe označili za podružné, to sa dá chápať ako podružné aj dnes. Napr. jedlo, nápoje, svätenie určitých dní a pod.
2. Podružné veci nie sú vo svojej podstate morálne, nesúvisia s morálkou. Ide o otázky kultúry.
3. Žiaden zoznam hriechov v epištolách (napr. Rim 1,29-30; 1K 5,11; 6,9-10; 2Tim 3,2-4) nezahrňuje ekvivalenty vyššie uvedených vecí. A nie sú zahrnuté ani v rôznych zoznamoch kresťanských príkazov (napr. Rim 12, Ef 5; Kol 3 atď.).
Autori Príručky hovoria, že s týmito vodítkami nie všetci musia nutne súhlasiť. A zároveň pripomínajú, že podľa Rimanom 14 tieto veci nie sú dôvodom na to, aby sa kresťania navzájom hádali alebo odsudzovali.
C.) Ďalej je tu problém kultúrnej podmienenosti. Jednotlivé kultúry sa od seba dosť líšia, iná kultúra bola v 1. storočí a iná je dnes. A aj v rámci súčasnosti je na svete množstvo rozličných kultúr. Faktom je, že neexistuje žiadna jednotná, Bohom daná kultúra. Autori Príručky tu chcú ponúknuť zopár oporných bodov (s ktorými opäť nemusí nutne súhlasiť každý), ktoré môžu pomôcť rozlíšiť kultúrne podmienené otázky od tých, ktoré svoju kultúru presahujú a stali sa normatívnymi pre všetkých kresťanov:
1. Najskôr je treba rozlíšiť medzi hlavnou podstatou posolstva Biblie a tým, čo je na tejto podstate závislé alebo čo je voči nej okrajové. Cieľom nie je niektoré časti Biblie vyzdvihnúť na úkor ostatných, ale uchrániť evanjelium, aby sa vplyvom kultúry nezdeformovalo.
2. Človek by sa mal naučiť rozlišovať, čo samotný Nový zákon chápe ako morálne otázky a čo nie. Otázky, ktoré sú svojou podstatou morálne, sú ako také absolútne – existujú v každej kultúre. Tie, ktoré vo svojej podstate morálne nie sú, sa môžu vplyvom kultúry v jednotlivých prostrediach líšiť.
3. Treba si všímať body, kde samotný Nový zákon obsahuje jednotné a súhlasné svedectvo a kde naopak vykazuje rozdiely.
4. Dôležité je tiež vedieť v rámci Nového zákona rozlišovať medzi princípom a jeho konkrétnym uplatnením. Novozákonný pisateľ môže relatívne uplatnenie podoprieť absolútnym princípom. Tým sa ale toto relatívne uplatnenie nestáva tiež absolútnym.
5. Pomôcť môže aj to, keď sa pokúsime čo nejpresnejšie určiť kultúrne možnosti voľby, ktoré mal k dispozícii daný novozákonný autor. V prípade, že pri danom texte v danej dobe existovala len jedna možnosť voľby, zvyšuje to pravdepodobnosť kultúrnej podmienenosti daného konania alebo postoja.
6. Treba dávať pozor na kultúrne rozdiely medzi 1. a 21. storočím, ktoré nie sú hneď na prvý pohľad zrejmé.
7. A nakoniec je nutné nezabúdať na kresťanskú lásku. Je potrebné, aby si kresťania uvedomili obtiažnosť výkladu niektorých biblických textov, nadviazali komunikáciu a prechovávali k sebe navzájom lásku a tiež ochotu priznať si a prosiť o odpustenie, ak sa v niektorých veciach výkladu zmýlia.
D.) No a na záver je tu ešte problém teológie. Ako som už v predošlom článku písala, epištoly nie sú systematickým učením kresťanstva, ale reagujú na konkrétne potreby a úlohy ich čitateľov. To ale neznamená, že by sa z týchto jednotlivých konkrétnych úloh nedala poskladať súvislá teológia. Naopak, to by malo byť úlohou každého čitateľa Biblie, aby si z jednotlivých „útržkov“ poskladal čo najkompletnejší obraz o biblickej teológii. Autori Príručky opäť predkladajú niekoľko skutočností, s ktorými sa pri riešení tejto teologickej úlohy stretneme:
1. Vzhľadom k príležitostnej povahe epištol sa niekedy musíme uspokojiť s určitými obmedzeniami nášho teologického pochopenia. Niektoré miesta epištol jednoducho neprezrádzajú detaily ani okolnosti a naše poznanie tak v istých bodoch zostáva neúplné, hoci by sme chceli vedieť viac. Môžeme si byť istí, že Boh nám dal v Písme všetko čo potrebujeme, ale nie nutne všetko, čo by sme chceli.
2. Niekedy naše teologické problémy vyplývajú z toho, že hľadáme v epištolách konkrétne odpovede na naše vlastné otázky, pri čom oni odpovedajú na iné otázky. Obzvlášť, ak sa naše otázky týkajú problémov neskoršej doby, ktoré v 1. storočí riešiť nemuseli. Niekedy je možné nájsť aj na takéto veci konkrétne odpovede, ale niekedy nie, pretože daná otázka v tej dobe ešte neexistovala. Odpovede na takéto otázky môžeme hľadať len v celkovom pohľade na biblickú teológiu, môžeme sa pokúsiť vniesť do daného problému celkový biblický pohľad na svet. Ale nedokazujme žiadne učenie biblickými citátmi, pokiaľ o danej veci žiadne citáty bezprostredne nehovoria.
Takže, to by bolo zopár bodov k výkladu epištol do dnešnej doby. Neviem, či vám budú užitočné. Miestami sú trochu zložité, minimálne pre mňa. V Príručke by ste našli k jednotlivým bodom aj príklady z Biblie, ale sem to nemôžem všetko opisovať, to by vydalo na veľmi dlhý článok :) Ak sa chcete dozvedieť podrobnosti, budete sa musieť pozrieť do samotnej Príručky. No a nabudúce nás čaká o čosi ľahšia téma: starozákonné príbehy.