Novozákonné epištoly, o ktorých som písala v predošlých dvoch článkoch, mi dali zabrať a priznám sa, že nie všetkému som porozumela a nie všetko som si zapamätala. Ono, aj samotní autori knihy, z ktorej v týchto článkoch čerpám (Jak číst Bibli s porozuměním od autorov Gordon D. Fee a Douglas Stuart, ďalej uvádzaná ako Príručka), hovoria, že sa to spočiatku môže zdať náročné. Chce to však cvik, aby si človek postupne zvykol automaticky sledovať konkrétne detaily, vedome sa zameriavať na určité podstatné veci v biblickom texte.
Od epištol si ale teraz trochu oddýchneme a presunieme sa do Starého zákona a konkrétne k starozákonným príbehom, ktoré tam máme vyrozprávané.
Najskôr zopár slov na tému povaha rozprávania:
A. Čo je to rozprávanie
Rozprávanie je opis udalostí. Všeobecne to môžu byť udalosti reálne alebo aj vymyslené. Biblické rozprávania nám sprostredkúvajú to, čo sa v histórii skutočne odohralo, no majú aj oveľa hlbší význam. Majú nám ukázať, ako Boh pôsobí vo svete a uprostred svojho ľudu. Ukazujú nám, aký Boh je, pomáhajú nám Ho pochopiť a oceniť. A nájdeme v nich aj mnohé poučenia pre život.
Všetky rozprávania majú zápletku a postavy (ľudské, zvieracie, rastliny atď.). Starozákonné rozprávania však majú zápletky, ktoré sú súčasťou jedného veľkého zvláštneho deja, a majú zvláštne typy postáv, z ktorých najzvláštnejší je sám Boh.
B. Tri roviny rozprávania
Biblické rozprávania majú v sebe tri roviny. Vrchnou rovinou je celkový Boží plán, uskutočňovaný skrze Jeho stvorenie. Kľúčovými zápletkami v tejto rovine sú samotné stvorenie, pád ľudstva, moc a všadeprítomnosť hriechu, potreba vykúpenia, Kristovo vtelenie a obeť.
Kľúčové prvky prostrednej roviny sa sústreďujú okolo Izraela: povolanie Abraháma, ustanovenie abrahámovského rodu, zotročenie Izraela v Egypte, Božie vyslobodenie zo zajatia a dobitie zasľúbenej zeme, časté hriechy a narastajúce nevernosť Izraela, Božia trpezlivá ochrana a naliehanie na nich, konečná skaza severného Izraela a potom Judska, obnova svätého ľudu po návrate zo zajatia.
A potom je tu spodná rovina. Tu sú tie stovky jednotlivých malých príbehov, ktoré spoločne vytvárajú prvé dve roviny: napr. ako Jozefa jeho bratia predali karaváne smerujúcej do Egypta, ako Gedeón pochyboval o Bohu a skúšal Ho pomocou rúna atď.
Treba si pozorne všímať, že každé starozákonné rozprávanie (spodná rovina) je prinajmenšom súčasťou širšieho rozprávania o dejinách Izraela (prostredná rovina), ktoré je potom súčasťou základného rozprávania o Božom stvorení a jeho vykúpení (vrchná rovina). Ak nebudeme brať do úvahy, akú rolu hrajú jednotlivé príbehy v rámci dvoch vyšších rovín, ochudobníme ich o to, čo im právom patrí. Na samostatnom štúdiu jednotlivých príbehov nie je nič zlé. Naopak, je to veľmi žiaduce. Aby sme im však plne porozumeli, musíme si daný príbeh zasadiť do širšieho kontextu.
C. Čo rozprávanie nie je
1.) Starozákonné rozprávanie, to nie sú len príbehy o ľuďoch, ktorí žili v starozákonných dobách. Sú to hlavne a predovšetkým príbehy o tom, ako s týmito ľuďmi jednal Boh.
2.) Starozákonné rozprávania nie sú alegórie či príbehy plné skrytých významov. Môžu však obsahovať prvky, ktoré nie je ľahké pochopiť. Aj keď sa dočítame o tom, čo Boh urobil, nie vždy sa dočítame aj to, ako a prečo to urobil. Inými slovami: rozprávania neodpovedajú na všetky naše otázky o danom probléme. Podávajú nám len časť z celkového obrazu toho, čo Boh koná v dejinách. Musíme sa naučiť uspokojiť sa s týmto obmedzením a pribrzdiť svoju zvedavosť. Inak sa budeme tak usilovne snažiť čítať medzi riadkami, že budeme do príbehov vnášať to, čo tam nie je a robiť alegóriu z toho, čo sú v skutočnosti historické záznamy.
3.) Starozákonné rozprávania nás nevyučujú vždy priamo. Často nám umožňujú zástupne prežívať udalosti a zážitky, namiesto toho, aby sme sa o istých veciach dozvedali len teoretickým podaním. Starý zákon predstavuje pre každého kresťana jeho duchovné dejiny. V tom najlepšom a najpraktickejšom zmysle slova nám Boh umožňuje sledovať udalosti, ktoré nechal prebehnúť v dávnych dobách. On podnietil mužov a ženy, aby ich zapísali presne tak, ako ich chcel mať zapísané.
4.) Každý jednotlivý príbeh či udalosť v rámci rozprávania nemusí mať svoje vlastné ponaučenie. Jednotlivé zložky rozprávania nie je možné od seba oddeľovať akoby každý výrok, každá udalosť mohli mať nezávisle na ostatných svoje vlastné posolstvo. V skutočnosti aj v pomerne dlhých rozprávaniach môžu všetky zložky spoločným pôsobením prinášať čitateľovi jedinú hlavnú myšlienku. Rozprávanie je potrebné hodnotiť ako celok.
Zatiaľ toľko, po predchádzajúcich dvoch náročných kapitolách dnes taká trošku „oddychovka“. V nasledujúcom článku sa k starozákonným príbehom ešte na chvíľu vrátime a povieme si zopár ďalších drobností.