Včera večer mi volal otec, ako vždy na rozlúčku pred spaním. Chcel ma upozorniť, že do rána sa ochladí a možno príde aj mráz. Tak sme na chvíľu zauvažovali, že či nebude treba ráno odhadzovať sneh? Spoločne sme sa na tom schuti zasmiali :) Mám rada chvíle, keď sa smeje, lebo posledné roky musí zvládať naozaj ťažký život. Nakoniec sme sa zhodli, že ráno si opäť zavoláme a zhodnotíme meteorologickú situáciu.Samozrejme, žiaden sneh sa zatiaľ nekonal, snehuliak sa stavať nebude :) No keď už hovorím o prichádzajúcej zime, musím priznať, že vo mne nevyvoláva len úsmev, ale aj obavy.
Začiatkom tohto roku som mala totiž nepríjemný úraz, spôsobený pádom na zľadovatenom chodníku. Dlho som sa z neho zotavovala a do dnešného dňa cítim chvenie v žalúdku, keď prechádzam cez to miesto (každé ráno tadiaľ chodím do práce). Cítim trochu úzkosť z toho, ako to bude ďalšiu zimu, čo mi prinesie, či znova nejakú nepríjemnosť alebo to zvládnem bez úrazu, bez pošmyknutia?
Toto je len jedna z vecí, ktoré mi v posledných mesiacoch spôsobujú stres, strach, nepokoj, možno úzkosť a občas aj hnev alebo slzy... Ale momentálne čítam jednu knihu, kde sa okrem iného hovorí práve o vyššie spomenutých ťaživých pocitoch a o nádeji. Autor knihy ma neustále vracia k otázke, komu dôverujem, do koho alebo čoho vkladám svoju nádej? Problémom našich strachov, nepokoja, sĺz, sklamaní a beznádeje je fakt, že nič na tomto svete nebolo stvorené tak, aby váhu našej nádeje unieslo. Ak budeme dúfať vo veci okolo nás, alebo v ľudí, alebo v samých seba a svoje schopnosti, časom vždy narazíme a naše nádeje sa rozsypú.
Jedinou alternatívou, kam môžeme bezpečne svoju nádej vložiť, je Boh sám. On jediný dokáže všetky naše nádeje uniesť. Otázkou je, či som ochotná prijať túto výzvu – úplne sa spoľahnúť na Boha, pustiť sa všetkého, čoho som sa doteraz tak kŕčovito držala a úplne sa odovzdať Jemu. Odovzdať sa Mu v dôvere, že On sa postará, On naplní všetky moje potreby, tie telesné aj tie v duši, v srdci. Dôverovať Mu bez ohľadu na to, či mi dopredu ukáže spôsoby, akými moje potreby naplní, alebo ma nechá počkať si na výsledok.
Takáto zmena myslenia sa nedá uskutočniť zo dňa na deň, lusknutím prsta. Je to proces, treba sa tomu naučiť, ale tá námaha za to stojí. Som o tom presvedčená, aj keď sama na sebe zisťujem, že to môže byť v niektorých chvíľach naozaj bolestivé. S Bohom však kráčam po tomto svete už nejaký ten rok a mnohokrát ma presvedčil, že je naozaj mocný, že Ho nič nezaskočí a nič nie je nad Jeho sily, a predovšetkým ma neustále znova presviedča o tom, že je láskavý, že ma má rád. Nemyslím tú „všeobecnú“ lásku, že Boh miluje svet, svoje stvorenie, ale v poslednej dobe mi viac ako inokedy pripomína, že má rád mňa osobne. Kvôli mne obetoval svojho Syna, kvôli mne urobil mnoho ďalších vecí a nech sa v mojom živote deje čokoľvek, stojí stále pri mne. „Mám ťa rád“ – tieto tri slová mi neustále vkladá do mysle a stavia pred oči. A ja sa pomaličky učím dôverovať Mu, prijímať tieto Jeho slová a postupne spoznávať, čo to v praxi znamená...
A mimochodom, skúšali ste niekedy čítať Bibliu cez tento filter – pozerať na jej slová s vedomím, že Boh má rád práve vás osobne, že robí mnoho vecí práve pre vás a kvôli vám? Že sa skláňa priamo k vám a chce uzdraviť a naplniť vaše srdce? Keď som ju začala takýmto spôsobom čítať, začali sa predo mnou vynárať mnohé veci, ktoré mi predtým unikali alebo mi pripadali všedné, nie až tak dôležité, nie určené mne. Biblia začala ku mne hovoriť oveľa osobnejšie ako kedykoľvek predtým...