Ako som pred týždňom spomenula, mám pre vás ešte zopár užitočných vecí k starozákonným príbehom. Opäť sú to informácie vytiahnuté z knihy Jak číst Bibli s porozuměním od autorov Gordon D. Fee a Douglas Stuart (ďalej uvádzaná ako Príručka). Minule to bolo o povahe rozprávania a dnes to bude niečo o jeho výklade.
Na čo nezabúdať pri výklade rozprávania
Autori Príručky uvádzajú niekoľko vecí, ktoré je dobré mať pri výklade rozprávania na pamäti:
1. Starozákonné rozprávania obvykle neobsahujú priame formulácie učenia.
2. Starozákonné rozprávania obvykle ilustrujú učenie formulované inde.
3. Rozprávania zaznamenávajú, čo sa stalo – nie nutne čo sa malo stať alebo čo by sa malo diať vždy. Nie každé rozprávanie teda obsahuje jasné a samostatné poučenie.
4. To, čo ľudia v rozprávaniach robia, pre nás nemusí byť nutne dobrým príkladom. Často je tomu práve naopak.
5. Väčšina postáv v starozákonných rozprávaniach má ďaleko k dokonalosti a to isté platí aj o ich konaní.
6. Nie vždy sa na konci rozprávania dočítame, či to, čo sa stalo, bolo dobré alebo zlé. Očakáva sa od nás, že to budeme schopní posúdiť na základe toho, čo nás už Biblia priamo a kategoricky na iných svojich stránkach naučila.
7. Všetky rozprávania sú selektívne a neúplné. Nie sú v nich vždy uvedené všetky dôležité detaily. Je v nich obsiahnuté iba to, čo Bohom inšpirovaný autor považoval za dôležité, aby sme vedeli.
8. Rozprávania neboli písané ako odpoveď na všetky naše otázky. Majú svoje zvláštne a konkrétne obmedzené ciele. Zaoberajú sa len určitými otázkami a ostatné ponechávajú ďalším textom, kde sú spracované iným spôsobom.
9. Rozprávania môžu vyučovať buď zjavne – jasným formulovaním niečoho, alebo skryto – jasným poukazom na niečo, bez toho, že by to bolo jasne vyslovené.
10. V konečnom dôsledku je hlavnou postavou všetkých biblických rozprávaní Boh.
Praktický príklad
Ako praktický príklad si autori Príručky zvolili príbeh o Jozefovi z knihy Genesis (kapitoly 37 a 39 – 50) a rozprávanie o Rút.
Na Jozefovom príbehu poukazujú napr. na bod 10: hlavným hrdinom tu nie je Jozef ale predovšetkým Boh. Je to informácia napísaná priamo, zjavne. Nájdeme ju vo viacerých veršoch: Gen 39,2-3.5.21; 40,8; 41,16.25.32.38-39.51-52; 42,28; 43,14.23; 45,5-9; 46,2-4 a 50,20.24. Ak by sme hľadali v príbehu nejakú inú hlavnú postavu, posunuli by sme ťažisko príbehu a odviedli pozornosť od toho hlavného – od Božieho zvrchovaného riadenia udalostí a Božieho plánu – nie len s Jozefom, ale s celým Izraelským národom. Pretože „malý“ Jozefov príbeh zapadá do vyššej roviny – do príbehu Izraela (45,5-7; 46,2-4 alebo 50,24). Tento príbeh nie je o tom, ako sa Jozef niekam vypracoval, ale je to príbeh o tom, ako konal Boh a ako plnil istý zámer so svojím národom.
V knihe Rút môžeme zase vidieť ako to vyzerá, keď sa v rozprávaní poukazuje na niektoré veci skryto, bez toho, aby boli jasne vyslovené. Znova nebudem písať všetko, ale aspoň zopár momentov, na ktoré autori Príručky poukázali:
Spomínajú napríklad zvláštne postavenie alebo skôr stav mesta Betlehem. V úvode knihy sa dozvedáme, že to bolo v čase sudcov a ak ste čítali knihu Sudcov, tak viete, aký stav bol vtedy v Izraeli. No o Betleheme sa dozvedáme z nepriamych indícií, že toto mesto bolo pomerne dobre na tom, čo sa týka uctievania Boha. Vidieť to napríklad v tom, ako sa navzájom zdravili alebo ako sa k sebe správali (2,4; 4,11-12.14). Jediné negatívum, ktoré sa tu spomína je, že nie všetci dodržiavali nariadenie o zbieraní klasov tak, ako by mali (2,22).
Príbeh tiež nepriamo hovorí, že Rút sa obrátil k viere v Hospodina a nebolo to len povrchné (1,17). Alebo že Boaz bol spravodlivý, bohabojný muž, ktorý dodržiaval Mojžišovi zákon (2,3-13; 2,22; 3,10-12 a 4,9-10). A napokon, toto rozprávanie v sebe nesie informáciu, že príbeh Rút je súčasťou dejín Izraela a samotných dejín spásy. Rút bola súčasťou rodokmeňa kráľa Dávida, z ktorého vyšiel aj Ježiš Kristus (4,17-22).
Keď hovoríme o skrytých, nepriamych poukazoch na určité biblické pravdy alebo historické fakty, musíme mať na pamäti, že skryté neznamená tajné. Skryté znamená, že dané posolstvo v texte síce nie je priamo formulované, ale dá sa z neho vyrozumieť a môže ho pochopiť každý, kto bude text pozorne čítať. Nejde o tajné alebo mystické posolstvo, ktoré by dokázali odhaliť len súkromne niektorí jednotlivci. Duch Svätý nechal zapísať veci, ktoré majú byť k úžitku všetkým, len treba pozorne čítať. Preto vynášajme zo starozákonných príbehov len to, čo v nich naozaj je a nevytvárajme príbehy nové.
Časté chyby pri výklade
Na záver kapitoly o starozákonných príbehoch autori Príručky ešte pripájajú zopár upozornení na chyby, ktorých sa pri výklade treba vyvarovať. K týmto chybám dochádza často preto, že sme pri štúdiu Biblie netrpezliví, nečítame dostatočne pozorne. Vnášame do biblických textov vlastné predstavy namiesto toho, aby sme pátrali po tom, čo nám chce povedať Boh. Alebo chceme nájsť za každú cenu odpovede na otázky našich vlastných životov, vlastných situácií, na miestach, ktoré k takýmto situáciám nič nehovoria...
Tu je zopár častých chýb pri výklade starozákonných rozprávaní:
1. Hľadanie inotajov. Namiesto toho, aby sme sa sústredili na jasný význam, niektorí posúvajú text do roviny obrazu s nejakým iným, obrazným významom. Písmo má aj takéto časti (napr. Ezechiel 23 alebo Zjavenie Jána), ale nie nutne všetky.
2. Vytrhávanie z kontextu. Neberieme do úvahy historický a literárny kontext a príbeh ako celok, ale sústredíme sa len na malé jednotky z príbehu, ktoré ale nemusia mať vždy vlastný samostatný význam.
3. Selektívny prístup. To je podobná chyba, ako vytrhávanie z kontextu. Je to uprednostňovanie niektorých častí textu, zatiaľ čo iné sú prehliadané, vynechávané.
4. Nesprávne spájanie. Ide o spájanie rôznych úlomkov textu z rôznych častí príbehu, na základe čoho sa vyvodzuje nejaké poučenie, aj keď v samotnom príbehu dané prvky priamo spojené nie sú. To môže byť tiež rizikový spôsob výkladu, ktorý môže čitateľa zaviesť na nesprávnu stopu.
5. Zmenená formulácia. Keď prvotný význam textu ľudí príliš neosloví alebo nehovorí to, čoby chceli počuť, majú niektorí sklon poupraviť si formuláciu textu tak, aby im bol bližší, príťažlivejší. To tiež môže zaviesť na scestie alebo to môže význam textu príliš zúžiť, ochudobniť.
6. Spoliehanie sa na mimokánonickú autoritu. Niektorí ľudia používajú pri štúdiu Biblie nejaký špeciálny mimobiblický kľúč (nejakú ľudskú náuku alebo knihu, ktorá o sebe tvrdí, že vie odhaliť v Biblii tajné veci...). Obvykle takto pracujú sekty, ktoré potrebujú k Biblii nejakú ďalšiu rovnocennú alebo ešte vyššiu autoritu.
A celkom na záver ešte jedno varovanie pri čítaní starozákonných rozprávaní, ktoré považujú autori Príručky za dôležité:
Nebuďte čitateľmi Biblie, ktorí mechanicky napodobňujú všetko, o čom si prečítajú. Žiadne starozákonné rozprávanie nebolo napísané priamo o vás. Vy sa z týchto rozprávaní môžete veľa naučiť, ale nikdy si nemôžete myslieť, že od vás Boh očakáva presne totožné veci, aké robili postavy v Biblii, alebo že sa vám stane presne to, čo sa stalo im.
Našou úlohou je v starozákonných rozprávaniach poznávať, čo o daných postavách hovorí Božie slovo, a nie sa snažiť robiť všetko, čo je o nich napísané. To, že niekto v Biblii niečo urobil, ešte neznamená, že máte zvolenie alebo povinnosť urobiť to isté. Rozprávania sú pre nás cenné tým, že veľmi živo ukazujú Božie konanie v našom svete a jeho princípy. Tým nás mnohému učia, ale nepodávajú nám súhrnný obraz, ako sa máme ako novozákonní kresťania správať a žiť. Na to sa musíme obrátiť na iné časti Písma. Našou úlohou nie je všetko napodobňovať, ale počúvať, k čomu nás Písmo skutočne volá.
Nabudúce sa presunieme opäť do Nového zákona, konkrétne do knihy Skutkov. Ako neskôr uvidíte, presun od starozákonných príbehov ku Skutkom nie je náhodný.