Všetko, čo bolo povedané v predošlých článkoch o vyučovaní Pána Ježiša, platí aj pre podobenstvá. Podobenstvá však často v cirkvi trpia nepochopením, ktoré sa radí hneď za knihu Zjavenia. Preto im autori Príručky venujú samostatnú kapitolu. Pre mňa osobne to bol opäť trochu ťažký oriešok a chcelo by to hlbšie štúdium, ale pokúsim sa vypísať aspoň niektoré myšlienky.
Jedna z príčin mylných výkladov podobenstiev môže byť v slovách, ktoré povedal sám Pán Ježiš v Mk 4,10-12 a paralelne v Mt 13,10-13 a Lk 8,9-10:
Keď bol potom sám, tí, čo boli okolo neho spolu s Dvanástimi, sa ho pýtali, čo znamenajú podobenstvá. Povedal im: „Vám je dané poznať tajomstvo Božieho kráľovstva, ale tým, čo sú vonku, sa všetko podáva v podobenstvách, aby len hľadeli a hľadeli, ale nevideli, a aby len počúvali a počúvali, ale nechápali, aby sa neobrátili a nebolo im odpustené.“
Na základe týchto slov by sa mohlo zdať, že podobenstvá obsahujú tajomstvá určené len tým, ktorí sú vo vnútri a tých vonku majú zatvrdiť. Akoby podobenstvá patrili výlučne cirkvi a odhaliť ich bolo možné len pomocou alegórie. Ale keď budeme čítať aj ďalšie miesta z evanjelií, tak zistíme, že Pán Ježiš hovoril podobenstvá širokému okruhu ľudí (Lk 15,2-3; 18,9; 19,7.11) a očakával, že budú pochopené. Napríklad zákonník porozumel podobenstvu o milostnom Samaritánovi (Lk 10,25-37) alebo veľkňazi a farizeji pochopili podobenstvo o vinároch (Mt 21,45).
Ak teda podobenstvá nie sú alegorické tajomstvá pre cirkev, čo mal Pán Ježiš na mysli v spomenutom texte Mk 4,10-12? Autori Príručky hovoria, že kľúč k tomuto výroku tkvie s veľkou pravdepodobnosťou v slovnej hračke s Ježišovou rodnou aramejčinou. Slovom methal, ktoré sa do gréčtiny prekladá ako parabolé, sa označovala celá škála rečníckych obratov v oblasti záhad alebo hádaniek, a nie len druh príbehu, ktorý dnes nazývame podobenstvom. Verš 11 pravdepodobne znamenal, že význam Ježišovej služby (tajomstvo kráľovstva) nemôžu tí, ktorí sú vonku, pochopiť. Je to pre nich ako methal, hádanka. Keď teda hovoril o mathelin (podobenstvách), bolo to súčasťou methal (hádanky), ktorou pre nich bola celá Jeho služba. Dívali sa, ale nevideli, podobenstvá počuli – dokonca im rozumeli – ale nepochopili celý zmysel Ježišovej služby.
Ak je pochopenie podobenstva pre nás niekedy obtiažne, nie je to preto, že sa jedná o alegóriu, pre ktorú by sme potrebovali nejaký zvláštny vykladačský kľúč. Skôr je to spojené s vecami, ktoré sme spomínali pri čítaní evanjelií. Náš historický výklad podobenstiev preto musí začať rovnakými predpokladmi, s ktorými sme doteraz pracovali pri všetkých ostatných žánroch. Jeden z kľúčov k pochopeniu podobenstva spočíva v určení pôvodných poslucháčov – pokúsiť sa počuť to, čo počuli oni, čo dané podobenstvo povedalo im v ich dobe a kultúre. Najskôr sa však poďme pozrieť zblízka na to, čo je to vlastne podobenstvo.
Povaha podobenstva
Rozmanitosť druhov
Najskôr treba povedať, že nie všetky príbehy, ktoré označujeme ako podobenstvá, sú rovnakého druhu.
Milosrdný samaritán je príkladom skutočného podobenstva. Je to príbeh, jednoduchý, priezračný, má začiatok a koniec a určitú zápletku. Ďalšími takýmito podobenstvami sú napríklad rozprávanie o stratenej ovci, o márnotratnom synovi, o hostine, o robotníkoch na vinici, o boháčovi a Lazarovi, o desiatich družičkách.
Naproti tomu slovo o kvase, o rozsievačovi alebo o horčičnom semene je skôr prirovnaním. Pán Ježiš tieto ilustrácie z každodenného života použil na vyjadrenie svojej myšlienky.
Výroky typu Vy ste soľou zeme sa od predchádzajúcich dvoch opäť líšia, hoci sa tiež niekedy označujú ako podobenstvá, v skutočnosti ide o metaforu. Alebo otázka Či sa zbierajú z tŕnia hrozná alebo z bodľačia figy? je epigram.
Niektoré podobenstvá, ako napríklad o vinároch (Mk 12,1-11; Mt 21,33-44; Lk 20,9-18), môžu mať dosť blízko k alegórii, ale v skutočnosti podobenstvá nie sú alegóriou. Podobenstvá majú odlišnú funkciu a cieľ oproti alegórii. Aby som tomu trošku lepšie porozumela, pozrela som sa do slovníka, čo sa za alegóriu považuje a čo nie: Alegória, alebo inotaj, je obrazné vyjadrenie myšlienky alebo predstavy, ktoré má iný ako doslovný význam.
Alegória stavia na princípe dvoch súbežných príbehov. Jeden je
rozprávaný (fiktívny), druhý je myslený (reálny). Poslucháč počuje
fiktívny a jeho úlohou je dopátrať sa mysleného, reálneho zmyslu. Od alegórie sa líši napr. podobenstvo,
ktoré síce môže obsahovať alegorické či alegorizujúce prvky, ale jeho zmyslom nie je prerozprávať v maskovaných termínoch iný príbeh, ale
pôsobiť realisticky, zmysluplne samé o sebe.
Ako podobenstvá fungujú
Na rozdiel od iných spomenutých výrokov (napr. metafora alebo prirovnanie), podobenstvá vo forme príbehov neslúžia ako ilustrácie Ježišovou vyučovania obraznými slovami. Podobenstvá vo forme príbehov skôr fungujú ako prostriedok k vyvolanou odozvy zo strany poslucháča. Majú upútať poslucháča, zastaviť ho v jeho konaní alebo ho primäť k tomu, aby nejako reagoval na Pána Ježiša a Jeho službu.
Upútať človeka môže podobenstvo vtedy, keď v ňom nájde vzťažné body, ktoré ho privedú k pochopeniu hlavnej myšlienky. A to je náplňou historického výkladu – kde videli vzťažné body pôvodní poslucháči, čo ich na podobenstve upútalo? Výklad pre súčasnú dobu ide ešte o kúsok ďalej – ako význam a náboj podobenstva prežiť znova v dnešnej dobe a v našej vlastnej situácii?
Poďme sa teda bližšie pozrieť na historický výklad. To, čo ďalej autori Príručky uvádzajú, sa týka predovšetkým vlastných podobenstiev, ale z väčšej časti sa to dá vztiahnuť aj na ostatné spomenuté druhy.
Historický výklad podobenstva
Hľadanie vzťažných bodov
Vzťažné body sú časti príbehu, s ktorými sa poslucháč môže stotožniť. Jadro podobenstva však nespočíva vo vzťažných bodoch, ale v zamýšľanej reakcii, ktorú má u poslucháčov vyvolať. Autori príručky si vybrali ako príklad podobenstvo o dvoch dlžníkoch zaznamenané v Lukášovi 7,40-47.
Pán Ježiš toto podobenstvo povedal v dome farizeja Šimona, kam prišla aj žena hriešnica. Toto podobenstvo je jednoduché a jasné. Keď si prečítate celý kontext udalosti, uvidíte, že vzťažnými bodmi pre tamojších poslucháčov sú dvaja dlžníci a veriteľ. Boh je tu ako veriteľ a Šimon a hriešnica sa mohli stotožniť s dvoma dlžníkmi. Šimon z tohto podobenstva počul slová súdu, ktoré si vyžadujú reakciu. Len ťažko by Šimon mohol nepochopiť, čo mu Pán Ježiš práve povedal. Šimona to malo zastaviť a priviesť k zamysleniu. Podobenstvo počula aj žena hriešnica, pre ktorú tu však nezazneli slová súdu, ale naopak slová milosrdenstva, že ju Ježiš a teda sám Boh prijíma.
Určenie poslucháčov
Pre určenie správnych vzťažných bodov je dôležité zistiť, kto boli pôvodní poslucháči podobenstva. Význam podobenstva súvisí s tým, ako bolo pôvodne vnímané. Potrebujeme porozumieť (alebo sa o to aspoň posnažiť = v pokoji si podobenstvo niekoľkokrát dookola čítať), ako sa pôvodní poslucháči s podobenstvom stotožnili, čo asi počuli?
Tu uvádzajú autori Príručky ako jeden z príkladov podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi (Lk 10,25-37). Toto podobenstvo hovorí Pán Ježiš znalcovi Zákona, ktorý sa v snahe o vlastné ospravedlnenie spýtal: „A kto je môj blížny?“ (v. 29)
V tomto príbehu sú v skutočnosti len dva vzťažné body – muž v priekope a Samaritán, aj keď na účinku podobenstva sa podieľajú aj ďalšie podrobnosti. Za pozornosť stojí napr. fakt, že zvyšní dvaja, ktorí prechádzajú okolo, predstavujú kňazský typ, ktorý stojí proti rabínom a farizejom, ktorí sú znalcami Zákona; a za ďalšie – dať almužnu znamená pre farizeja veľký čin, ukazuje tým, nakoľko miluje svojich blížnych ako samého seba.
Nejaký človek na ceste z Jeruzalema do Jericha upadol do rúk zbojníkov, čo bolo v tom čase bežné. Potom idú touto cestou dve kňazské postavy a spomenutého muža obchádzajú po druhej strane cesty. Zákonník by teraz mohol byť „na koni“. Mohol si pomyslieť: veď čo iné by sa dalo aj čakať od kňazov? Teraz pôjde po ceste určite zákonník a ten sa prejaví ako blížny. Lenže zrazu je tam Samaritán! Aby ste počuli to, čo počul v tej chvíli zákonník, musíte sa trochu vcítiť do toho, ako v tej dobe zákonníci a farizeji pohŕdali Samaritánmi. Všimnite si, že na konci rozprávania sa ani nezmohol na to, aby vyslovil slovo Samaritán (v. 37).
Čo teda Pán Ježiš tomuto znalcovi Zákona týmto príbehom ukázal? Tento muž poznal Zákon, vedel o druhom prikázaní milovať blížneho ako seba samého, ale mal cestičky, ako ho tak trochu obchádzať, ako milovať len obmedzene. Pán Ježiš tu odhalil jeho srdce a tiež to, ako málo v skutočnosti toto prikázanie dodržiava. Tento príbeh v konečnom dôsledku nehovorí o tom, či by farizej alebo zákonník zranenému človeku pomohol alebo nepomohol. Ani nehovorí o tom, ako veľa peňazí by farizej alebo zákonník na pomoc blížnemu vynaložil. Nedostatok lásky u tohto znalca Zákona, ktorý mu Pán Ježiš tak názorne a ostro predviedol, spočíval v tom, že neznášal Samaritánov (a tiež pozeral zvrchu na kňazov). Dal mu za príklad milovania blížneho práve Samaritána, čo sa mu zrejme veľmi ťažko počúvalo a rezalo do jeho srdca.
Zatiaľ toľko k podobenstvám. O týždeň si ešte povieme zopár slov o podobenstvách bez kontextu, o podobenstvách o Božom kráľovstve, a na záver niečo o prenose podobenstiev do dnešnej doby. Aj dnes som tieto poznámky a myšlienky čerpala z knihy Jak číst Bibli s porozuměním od autorov Gordon D. Fee a Douglas Stuart (v článku uvádzaná ako Príručka).